Železnica v duchu ranej mladosti

Aj negatívna reklama je reklama. Tak znie jedno z hesiel marketingových mágov. Zábavné a možno aj trochu smutné je, že niekedy sa toto spojenie dotkne pamiatkovej ochrany. V čase konania o vyhlásení pamiatkovej zóny Lokomotívne depo Východné v Bratislave-Rači tlačou i hlavnými správami najväčšej komerčnej televízie prebehla šokujúca správa. Pamiatkari navrhli zbúrať päť poschodí paneláka v budúcej pamiatkovej zóne. Dokonalá kačica vytrhnutá z kontextu. Návrh sa v materiáli skutočne objavil. Ako alternatívne riešenie pre možnosť úpravy v budúcnosti dožívajúceho socialistického paneláka. Mal charakter niečoho ako hypotetickej myšlienkovej konštrukcie smerujúcej k naplneniu výškového zónovania okolitej zástavby, tak ako to žiada zákon o ochrane pamiatkového fondu. Veci sa posunuli do úplne inej roviny a vášne vzbĺkli hrozivým plameňom. Na škodu kultúrneho dedičstva. A na škodu stále znova a znova proklamovanej snahy urobiť Slovensko zaujímavejším pre návštevníkov. Prečo by malo byť lokomotívne depo v Rači zaujímavé? O tom bude toto rozprávanie.

Pozsony rendező – Rendez
Na začiatku to boli najmä charakteristické červené tehlové domčeky, vysoké komíny, vodárenské veže, haly s vetracími dýmnikmi, robotníckymi kolóniami a štipľavým zápachom spáleného uhlia a horúceho oleja. Žiadnou výnimkou nebol na začiatku 20. storočia ani dnešný areál rušňového depa Bratislava-Východ na Dopravnej ulici v Rači. Podnetom na výstavbu novej zriaďovacej stanice medzi vtedajšou Bratislavou a obcou Racisdorf (Rača) bolo kritické preťaženie hlavnej stanice. Stavbu začali v prvej polovici 90. rokov 19. storočia Uhorské štátne železnice MÁV. Stanica označená ako Pozsony rendező p. ú. (odtiaľ dodnes používaný názov Rendez) začala prevádzku v roku 1893. Spojku medzi zriaďovacou stanicou a bratislavskou hlavnou stanicou dali do užívania 1. januára 1894.

Bratislava – sriaďovacie nádražie
V objekte vtedajšej zriaďovacej stanice stálo rušňové depo, opravovňa vozňov a dezinfekčná stanica. Za trochu neobvykle znejúcim názvom dezinfekčná stanica sa ukrýva zariadenie na vymývanie a dezinfekciu nákladných vozňov pre dopravu dobytka po ich vykládke. Pôvodne tu bývala len vyvýšená rampa s rozvodom horúcej vody pre vymývačov. Zariadenie na prípravu horúcej vody je stále súčasťou budovy dezinfekčnej stanice. Dnes sa sporadicky používa na čistenie osobných vozňov. V krátkom čase však pribudla dvojloďová rušňová remíza, dvojica vodární, dielňa opravovne vozňov so skladom depa, administratívna budova, elektráreň a dva domy personálnych kasární, ktoré dnes stoja už prakticky mimo areálu rušňového depa.
Pri vodárňach sa oplatí ešte zastaviť. V prvých rokoch totiž fungovali na veterný pohon. A na začiatku 20. storočia ich prestavali na paru a jednu z nich doplnili o vysokú vežu. Koniec 1. svetovej vojny okrem nového názvu Bratislava – sriaďovacie nádražie znamenal ďalšie rozšírenie objektovej skladby. Postavená bola personálna kuchyňa, trubkáreň a dva dvojposchodové obytné domy. Nespomínam ich náhodne. Aby bol dosiahnutý náležitý tlak vo vodovodnom rozvode, bola aj k druhej vodárni pristavaná vysoká veža. Do tejto preniesli vodojem zo staršej prístavby susednej vodárne.

Stavebné zásahy, bombový nálet, úpadok a oživenie
Ďalšieho väčšieho stavebného zásahu sa depo dočkalo v roku 1941. Stará krátka lokomotívna točňa bola nahradená dlhšou a v tejto súvislosti došlo aj k zaústeniu jestvujúcich koľají do točne. A k miernemu rozšíreniu celého koľajiska severozápadným smerom. Točňa bola využívaná najmä pri doplňovaní oleja a ďalšieho spotrebného materiálu do rušňa. Parný rušeň po odpojení od vlakovej súpravy najskôr zastavil pri sklade, kde sa doplnil všetok potrebný materiál. Odtiaľ pokračoval k uholným skládkam na vyzbrojenie uhlím. V medzivojnovom období tu nainštalovali nový zauhľovací žeriav. Ten po roku 1960 premiestnili do priestorov nového koľajiska na severný okraj depa. Potom sa rušeň otočil na točni a pristavil na čistiaci kanál. Kurič vyčistil rošt, popolník a spustil škvaru. Súčasne sa odkalil kotol a doplnila voda. Po revitalizujúcej kúre rušeň odišiel na čakacie koľaje pred remízu.
Zásahom v pravom slova zmysle bol 26. marec 1945. Bombový nálet spojeneckých lietadiel poškodil zriaďovaciu stanicu tak, že spádovisko bolo opravené až o polroka neskôr. Začalo fungovať po oslobodení 4. októbra 1945. Po skončení 2. svetovej vojny okrem podstatného rozšírenia koľajiska došlo k zbúraniu elektrárne a výstavbe novej administratívnej budovy, rozšíreniu uhoľných skládok a úprave pre novú technológiu pohonu rušňov – zariadením na zbrojenie rušňov ťažkým vykurovacím olejom. Dobudovaním olejových tankov v rokoch 1963 – 64 prakticky ustal stavebný vývoj. Od polovice 70. rokov 20. storočia začal priestor upadať. Znovuoživenia sa dočkal až s príchodom nového milénia. Stal sa dejiskom každoročného stretnutia historických železničných vozidiel a vďaka Ing. Jiřímu Kubáčekovi z Múzejno-dokumentačného centra ŽSR bude od 15. júna 2008 fungovať ako národný historický železničný park.

Národný historický železničný park
Architektúra zachovaných budov dokumentuje železničný štýl z čias rakúsko-uhorskej monarchie. Tento štýl nepoužíva v Európe obvyklé režné murivo, ale charakterizujú ho lizény a nárožné pilastre s plastickými hlavicami a kvádrovaním. Areál je doplnený dvoma dochovanými konzolovými kandelábrami vonkajšieho osvetlenia, niekoľkými betónovými kandelábrami z 50. rokov 20. storočia, prevádzkyschopnou výhybkou typu Xa (jej typový vzor pochádza z čias monarchie) a vodnými žeriavmi typu Spitzner. Už dnes je priestor doplnenými skutočnými historickými železničnými vozidlami – parnými rušňami mnohých druhov, vozňami, ako aj opravárenskými a obslužnými strojmi. V bývalej administratívnej budove je nádherné funkčné modelové koľajisko zachycujúce rušňové depo ako zas

Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [7]