Vitaj, anarchia!

Vitaj anarchia, vitaj srdečne! Keď už si tu, urob si pohodlie, pokojne si aj ľahni, natiahni znavené kosti a oddýchni si. Nemáš sa čoho báť, vskutku, je tu celkom bezpečne, pokiaľ by ťa nejako znepokojoval systém či poriadok, neber ich vážne, oni len budia zdanie existencie, nie že by tu boli naozaj.

Zabudol som si mobil a namiesto toho, aby som sa poň vrátil, nevrátil som sa, ale v duchu začal skladať uvítací list anarchii v širšom slova zmysle, nie filozofickému pojmu, ale neporiadku povýšenému na dominujúcu kategóriu. Lebo nastal čas zmierenia, čas otvorenia očí, v ktorom opäť ožije ďalší dávno stratený mladícky ideál.

Strhať okovy civilizácie, zbaviť svet rozumu a zodpovednosti a vrhnúť sa v ústrety oslobodzujúcemu neporiadku.

Veľmi presne si pamätám moment, keď som tieto ideály opustil. Práve som asi po tretíkrát dočítal Orwela a hádam po prvý naozaj pochopil, nie o čom tá knižka je, ale čo mi na nej prekáža.

Dobrí prehrali.

Som slabý, žiadny revolucionár, žiadna individualita, žiadny vycizelovaný originál, naopak – som dav, som masa, som absolútne zameniteľný nahraditeľný kus bez talentu, veľkých ambícií, plánov. Všetko, čo chcem, je svätý pokoj. Nikdy by mi ani na um nezišlo vzbúriť sa, protestovať proti čomukoľvek, som zbabelec a ako taký dokážem žiť len zo zloby, ktorú v sebe potlačujem. Veľký brat nemá väčšieho priateľa ako mňa, potrebujem systém, potrebujem pravidlá, potrebujem fungujúcu rutinu, potrebujem štát, lebo potrebujem ochranu. Ak treba platiť, rád zaplatím, koľko zapýtajú, lebo ja som ten, ktorý by sám za seba nikdy neprežil. Nechcem rozhodovať o ničom, nepotrebujem ani slobodu, ani spravodlivosť. Som lojálny, lebo dúfam v spätnú väzbu. Ako ja mám rád veľkého brata, tak má veľký brat rád mňa. Pokorného, ohybného príslušníka stáda. 

Keď mi toto došlo, kúpil som si mobil, aby veľký brat vždy vedel, kde som, a začal som sa tešiť každej kamere, ktorú kamsi zavesili. Vidiac policajta, uvidel som nádej, symbol poriadku, ktorý mne, anonymnému príslušníkovi masy zaručí, že ktosi nevtrhne ku mne domov a nevyplieni mi špajzu.  

Pravidlá, systém stali sa mi anjelom strážnym a nereptanie na nikoho a nič mojím zodpovedným občianskym postojom. Veď ak by som chcel dvíhať zrak, musel by som na to mať. Nielen odhodlanie, ale aj naozajstné schopnosti. Lenže mne systém a pravidlá vyhovujú.  

Áno, takto to bolo, až kým som si nezabudol ten mobil. Lebo, aby sme si rozumeli, ochrana osobných údajov je mi celkom ľahostajná, sloboda slova, vierovyznania a všetkých tých vecí tiež. Nikdy som nemal na účte toľko, aby sa na to ktosi ulakomil, aspoň tak sa mi zdalo, nikdy som nemal nič, čo by bolo treba skryť. Veď ako mne môže uškodiť permanentný dohľad, čítanie mailov, kamery a všetko, čo by systém rád robil, ale pre deklamovanú demokraciu, navonok forsírovanú slobodu, prekliatych ochrancov ľudských práv a idealistom nemôže? Budem veriť, v čo mi povedia. V nadnárodné monopoly, v globalizáciu, v euro, v čokoľvek a všetko, čo za to chcem, je pocit, že ma niekto stráži, že na mňa niekto dáva pozor a ak bude treba, ochráni ma.

Za to nebudem reptať, ani na dane, ani na reklamu, ani na bulvár, ani na Marianu Ďurianovú a Vila Rozborila, ani na koalíciu, ani na opozíciu. Človek-polotovar, povedzte mi, čo si mám myslieť, čo cítiť, v čo veriť, a ja to vďačne urobím. S vlkmi chcem žiť, s vlkmi budem vyť.

I stalo sa mi čosi, čo dalo veľkému bratovi šancu ukázať, že aj on má ku mne rovnako vrúcny vzťah ako ja k nemu a on sa na mňa vykašlal.

Nie že by sa mi otvorili oči, len som konečne uvidel veci také, aké sú, zbavené ružovej farby, zbavené môjho vlastného presvedčenia, že ak ja budem lojálny k systému, systém mi to vráti, lebo nás poháňajú rovnaké princípy. Aké? Viera, že aby veci mohli naozaj fungovať, musí na svete existovať nejaký poriadok a pravidlá. 

Svätý Machiavelli, kdeže! Nič nefunguje. Anarchia, ktorej som sa tak bál, je už tu, poriadne dlho a len sa maskuje poriadkom.

Nikto nás priemerných neochráni, nikto sa o nás nepostará, veľký brat na nás serie. Totálne.

Potrebujem zbraň, to v prvom rade. V druhom sa začnem obzerať po inom veľkom bratovi, ktorý mi za pravidelné poplatky zaručí aspoň to, že bude poznať moje meno.

Vitaj anarchia, chýbala si mi, som šťastný, že som ťa konečne znovu zbadal, už si budeme rozumieť.