Džem v kožušine od nomáda

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Dnes albumové pozdravy z distribučnej spoločnosti Wegart.  

Keď príde zo severu nomád, určite prinesie v kožušine zabalený orosený album Personal Stereo. My si ho pustíme, hudba sa nenásilne vtiera a aj v lete vyvolá pocit, že vonku za oknom pomaly plynie dlhý zimný večer. Ak dlhý zimný večer vtedy náhodou je, priestor sa zmení na nekonečný horizont a v prípade, že ten horizont tam tiež naozaj je, lepšiu kombináciu hľadať netreba. Oproti minulému je zvuk na tomto albume krajší, možno konečneFlunkový. Áno, a hodí sa do sekcie chill-out akejkoľvek hudobnej TV stanice.

Ak budete pri Ma Fleur od The Cinematic Orchestra hneď z prvej pesničky hotoví tak, že sa rozbehnete rovno stavať dom, čo aj len sami sebe, keď už nemáte pre koho najbližšieho, predsa by ste mohli budovateľskú eufóriu odložiť. Dopočúvate zvyšok, budete hotoví zas o niečo viac a keď chcete vidieť, že sa dá stavať ešte ďalej, murárskou lyžicou môžete tento projekt hltať aj v živej podobe na albume Live At The Barbican, ktorý k tomu prvému prihadzujeme.

When Robots Go Bad. Známa premisa z videohier je konečne zhudobnená. Roboti sa nahnevali a začali hrať nekompromisný elektronický popík. Hexstatic sú síce spájaní s audiovizuálnou produkciou, ale funguje im to aj bez obrazu. Nostalgia za 8-bitovými nápevmi a dobami, keď sa každý stroj musel podobať na R2D2, sa mieša so všetkým dobrým, čo dali 80. roky a všetkým, čo malo byť zničené v prípade, že sa prechod Y2K nepodarí. Roboti nás nechali žiť a namiesto laserov na nás útočia hudobne. Možno im o tisíc rokov znova prepne. Dovtedy radšej nech hrajú.

Štvorica experimentátorov z Animal Collective navarila Strawberry Jam, ktorému sa oplatí povedať, áno, forever. Ich produkt vymýšľa a skúša, je adekvátne bizarný, pri tom všetkom stále s nohami dostatočne fixne na zemi. Bude sa vám zdať ďaleký, široký, bystrozraký a k tomu bonusovo uletený, no ak sa pristihnete spievať si vybrané časti z neho vo vybrane absurdných situáciách, až to bude tá správna reakcia.

Pán v rokoch a s úctyhodnými skúsenosťami, Robert Wyatt, má na albume Comic Opera všetko, čo si pod týmto pojmom bežný (ne)konzument skúsi narýchlo predstaviť. Mužské a ženské výstupy, afekty a efekty, cudzie jazyky a vzdialené emócie, ale nie tak, ako keď ôsmaka dotiahnu za dready do novostavby SND a odvtedy má z tejto inštitúcie traumu. Toto je úplne iné a hlavne žiadne operné; s odkazmi na Che Guevaru aj Havanu, v zrozumiteľných znakoch a v prijateľnej forme. 

Pred počúvaním albumu Enter japonského umelca menom DJ Kentaro sa oplatí posnoriť si po nejakých live videách dokumentujúcich jeho prácu. Radosť pozerať. Budete závistlivo gániť, nervózne si škrabať predlaktia a udierať hlavu o klávesnicu, prečo ste v mladosti namiesto céčok radšej nezberali platne. Sebakritikou disponujúci sa budú len pozerať a potom mailovať Takeshimu Kitanovi tip na hereckého protagonistu do ďalšieho filmu.

Wiley aka Eskiboy z UK, ktorý je vraj 1st grime kid, má aktuálny album Playtime Is Over. Možný návod na jeho použitie: strčiť do uší, vojsť v Brixtone do metra a pokiaľ to bude záživné, vystupovať na každej zastávke. Sledovať výťahy a steny, porovnávať more cestujúcich pri turniketoch, a pre potreby vlastných príbehov to všetko nakrúcať, nahrávať, alebo inak fixovať.