Zradný problém redukcie

Nám extrovertom je sveta žiť, všetko o nás máme v knižkách a fungujeme presne podľa predpokladov, čo nám v konečnom dôsledku umožňuje nebrať vlastný život až tak vážne. Len tak splývame a keď sa náhodou vyskytne nejaká vlna a vyhodí nás z rytmu, stačí siahnuť po literatúre a znova sa vyladiť v súlade s návodom.

Niekedy sa mi zdá, akoby knižky o vývinovej psychológii písali podľa mňa. Presne. V puberte som rebeloval, v dvadsiatich tiež, ale už programovo, v súlade s teoreticky zdôvodneným svetonázorom, v tridsiatke som skrotol a pochopil, že najpohodlnejšie je zaradiť sa, v štyridsiatke budem pravdepodobne pragmatik redukcie, v päťdesiatke sa mi začne cnieť za stratenými rokmi, kúpim si motorku a lieky na prostatu a vyrazím v ústrety novým dobrodružstvám, v šesťdesiatke sa znova zmierim, v sedemdesiatke budem múdry kmeť, v osemdesiatke začnem dementnieť a potom bez pointy zomriem. Samozrejme, môžem zomrieť aj skôr, ale to je teraz jedno.

Teraz ma totiž znepokojuje, že sa nemám na čo tešiť, lebo všetky životné etapy, ktoré ma ešte čakajú, aj tie, čo mám za sebou, sú dávno zmapované a hoci som nikdy nechcel a nechcem, aby na mňa sedeli, ony naozaj sedia a ak mám byť k sebe úprimný, nezostáva mi nič iné, len sa s tým zmieriť.

Alebo sa nezmierim a budem konať svojej prirodzenosti navzdory. Na to sa práve chystám.

Z hľadiska vývinovej psychológie je mojou momentálnou prirodzenou životnou situáciou obdobie konformity a pomaly sa začína hlásiť redukcia. Prejavuje sa tak, že ma celkom prestali zaujímať nové veci: knižky od nových autorov, nová hudba, nové filmy a seriály a vlastne aj nové hry, ale aj nové jedlá, nové trendy, nové miesta, nové figúrky, nové zábavky, nové cestovné poriadky, noví ľudia a vôbec všetko nové. Len si hoviem v tom starom, čo som dosiaľ poobjavoval a obľúbil si, teším sa z toho a vyraďujem veci, ktoré už ku mne nehovoria.

Keď som sa s týmto problémom zdôveril staršiemu a múdrejšiemu priateľovi, povedal mi, že to je fajn a že už to bude len lepšie, že som konečne pochopil, že nemám hľadať vonku, ale len medzi tým, čo už som našiel. Lebo cieľom života nie je neustále pátrať po čomsi ďalšom, novom, lepšom, dokonalejšom, ale zredukovať veci na minimum, nájsť to dokonalé medzi nimi a zvyšok bez smútku opustiť. Je starší, skúsenejší, múdrejší, preto ma jeho slová nadchli.

Keď som ho stretol naposledy, bolo to v antikvariáte. Zbavoval sa kníh, a akých kníh. Krásnych, múdrych, a bolo ich veľmi veľa, celá jeho scifistická a filozofická zbierka, až na zopár kúskov, ktoré sa na zoznam nedostali. Antikvár vedel, že narazil na zlatú žilu, vzal ich, a že si po ne aj príde dodávkou.

Bodaj by nie, skvosty tam boli, okamžite by som ich bol skúpil aj ja, teda väčšinu z nich, tie čo nemám, aby som mal, aj tie, čo mám, aby som ich mohol darovať priateľom. Lenže nechal som sa tým priateľom odhovoriť, jeho slová dávali veľký zmysel.

Veď predsa už viem, aké knihy mám rád, aj tak sa vraciam stále k tým istým, tak načo sú mi ďalšie? Nie, ja, podobne ako on, potrebujem nájsť len tú jednu knižku, tú dokonalú. Intuitívne už možno dokonca cítim, ktorá to bude, ale ešte na to potrebujem zopár rokov, vlastne desaťročí. On má času menej, o dosť, lebo je o dosť starší a momentálne sa mu redukciou podarilo zo stoviek, možno tisícov kníh vyselektovať desať. Desať jeho naj. Všetky ostatné sú zbytočné. A v redukcii bude pokračovať dovtedy, kým nezostane len jedna. Dokonalá kniha kníh, v ktorej už sú všetky ostatné obsiahnuté. Nie priamo, samozrejme, ale cez jeho poznanie. Životná kniha, tá najdôležitejšia.

Onemel som, lebo také čosi teraz cítim. Zo stoviek filmov pozerám pravidelne takých desať, zo stoviek albumov počúvam šesť-sedem, seriál už ma baví len jeden, aj videohra len jedna a komiksy tri. Niežeby som tie ostatné nemal rád, ale nepotrebujem ich. Suším ich doma, sadá na ne prach a ja už ani neplánujem, že sa k nim dakedy v budúcnosti vrátim. S knihami to je iné, tých by teraz ešte bolo asi tridsať, ale aj tak. Čo s tými ostatnými, netreba sa ich zbaviť? Asi hej, a tak som sa oddal redukcii.

Ja, čo som až dosiaľ veci zhromažďoval, teraz ich prehodnocujem a zbavujem sa ich, aby som na konci aj ja mal len jednu knihu, jeden album, jeden film, jeden komiks, jednu videohru. Skončilo obdobie zberu, začalo sa jeho zúročovanie, hľadanie dokonalých plodov. Veď nové veci ma aj tak nudia, tak čo?

Tak všetko, v momente, ako som ukončil zber, odrezal som sa od osobnostného rastu, od vývoja, od perspektívy a môžem začať bilancovať. Žijem a je to krásny a hlboký život, lebo veci, čo mi zostali, milujem úplne najviac a vždy, keď po nich siahnem, nadchnú ma ešte viac, avšak dôvodov, prečo to tak je, je čoraz menej. Lebo som sa dobrovoľne zriekol všetkých dobrých nových vecí, pre ktoré by tie moje milované staré veci mohli byť ešte lepšie.

Preto sa nakoniec žiadny výpredaj nebude konať, vzbúril som sa, vzbúril voči pohodliu, ktoré je mi teraz prirodzené, a vzbúril voči redukcii, ktorá ma teraz tak veľmi láka. Je toho veľa, čo musím objaviť, ak pre nič iné nie, tak aby som si mohol byť naozaj istý, že moje staré veci sú najlepšie. V prvom rade potrebujem zistiť, čo je nu-rave, ako je to s tým emom, a keď najbližšie zájdem do kina, tak na film, ktorý mi nebude nič vravieť, od režiséra, ktorého nepoznám. Nemôžem prestať zbierať, lebo keď prestanem, začnem zakrnievať, blbnúť, umierať a na to mám ešte času dosť. Môžem mať naďalej staré veci, ale bez nových cestovných poriadkov sa nikam nepohnem.