Tak akurát pomalé božie mlyny

Ešte žijem krátko na to, aby som čo len tušil, čože je na živote najkrajšie, hoci zlatý vek už mám za sebou a cítim, že navždy zlatým ostane, momentálne sa mi však najviac páči, akú cynickú hru so mnou existencia hrá a ako ma nachytáva na hruškách, keď moje vlastné úsudky a presvedčenia z minulosti obracia proti mne.

Deje sa tak preto, že vôl ešte nezabudol, že teľaťom bol, tak sa zdráha teľce odsudzovať, hoci už vidí veci z celkom inej perspektívy a najradšej by teľcom vykričal čo a ako, ale nemôže, lebo by sa musel sám pred sebou hanbiť, že zrádza svoje minulé ja.

Preto na jednej strane pociťujem viac ako rozpaky vždy, keď sa odo mňa očakáva nejaká riadna dospelácka reakcia, na strane druhej, nezdráham sa siahať po radikálnych riešeniach, hoci si veľmi dobre pamätám, že sa minú účinkom.

O čo mi šlo, keď som mal šestnásť? Ťažko povedať, dosiaľ však presne viem, že ak, idúc na nočný ťah, začul som ešte mamu, ako na nás kričí „a neopite sa!“, nikto z nás v tom nepočul výchovný apel, zato výzvu všetci.

Trocha rozumu som mal: nikdy som napríklad nesadol do auta, v ktorom by som bol najtriezvejší, ale to je tak všetko. Odpil som si svoje, odtúlal, odflákal, odfetoval, odtancoval, oddivočil a našťastie, ale aj na smolu, nezabudol.

Keď sme boli na lyžiarskom výcviku so spriatelenou krajčírskou učňovkou, ubytovali nás na mieste so zamrežovanými oknami a na noc zamykali na izbách zvonka. Vtedy ma to poburovalo, dnes ma to nijako neprekvapuje.   

Veď čo sa mi mohlo stať?  

Dnes mi napadajú len samé strašidelné veci a hoci sám deti dosiaľ nemám, s nemým obdivom vždy načúvam priateľom a známym, ktorí už riešia všetky tie veci s predčasným začiatkom sexuálneho života svojich pubertálnych dcér a synov, s nástrahami drog, ktoré na nich číhajú presne tak, ako číhali na nás, a so všetkým tým, pred čím aj nás varovali naši rodičia a my sme ich tiež nebrali vážne. Ak k tomu pridáme tú desivú hudbu, čo počúvajú, a celkovo absenciu vkusu, čo medzi nimi vládne, povrchnosť a balast, necítim sa staro, ale viem, že som starý.

Kamarát má dcéru presne vo veku, v ktorom by bolo najlepšie všetkých šuhajov, čo sa okolo nej motajú, napumpovať brómom. Aj by ju doma zamkol a zahodil kľúč, veľmi dobre si totiž pamätá, o čo mu vtedy šlo, ale nejde to, lebo sa to jednoducho nehodí. Tak to vždy obrátime na žart, ale kdesi vo vnútri sa o ňu neprestávame báť.

Je poučená, zabezpečená, nič by sa nestalo, ak by veci zašli aj tam, kde to už nechce pripustiť, ale je to jedno, lebo starých rodičov treba pomstiť.

Tak ako sa oni báli oňho, on sa bojí o ňu, tak ako ja som ako puberťák rozčuľoval dospelákov, rozčuľujú oni mňa. Našťastie si to dokážem vychutnať, nezostarol som natoľko, aby som zabudol, kým som bol. A nezávidím im, ani by som s nimi nemenil, nemajú to s nami ľahké. Preto sa snažím nedať na sebe najavo nevraživosť, radšej mlčím, ako by som mal poučovať.  

Ale ako ubaliť jointa, už im neporadím, jednoducho nemôžem, na niektoré veci musia prísť sami, inak by stratil čaro nielen ich vek, ale aj môj.