Štýl lacnej elegancie

Opäť som sa po dlhom čase vybral do ázijskej štvrte na Starej Vajnorskej, do mestečka poskladaného z hangárov a skladištných budov, kde človek môže trebárs prežiť celý svoj život bez toho, aby potreboval čo len prejsť cez cestu. A jeho šikmookí obyvatelia tak aj vyzerajú – tu pracujú, jedia, spia, tu sa milujú, rodia, zabávajú, tu umierajú. Ale nie o tom som chcel.

Opäť som si tam pekne nakúpil. Čosi na seba. Žiadne hogo-fogo, parádu nechám iným. A podľa toho aj vyzerám. Trojfarebné maskáče od Ázijca rozhodne nenosím preto, aby som tým navonok vyjadroval nejaké postoje, ale preto, lebo stoja 350 Sk. Na nohách nosím ťažké semišové robotnícke baganče okrovej farby, s okrovou podrážkou. V Rempe stáli 900 Sk. Ech, trochu sa mi roztriasli ruky, ale potom som si povedal, že veď čo, iste vydržia najmenej tri-štyri sezóny! Základom je robiť pri chôdzi dlhé kroky, tým sa podrážka menej odiera. Tiež som si nakúpil excelentné bavlnené tričká XXXL z Rempa, 65 Sk kus. Asi osem rôznych farieb, červenú a oranžovú som po krátkom zvažovaní napokon vrátil nazad do regálu. Teplú mikinu mám zadarmo – s logom môjho zamestnávateľa.

Takto si ja vykračujem po svete. Štýl lacnej elegancie. Nesmejte sa, tak sa úplne vážne volá obchod, ktorý som kedysi objavil v pražských Holešoviciach, kúsok od lacného penziónu, kde počas návštev Prahy vždy bývame. Styl levné elegance. Hrozne sa mi ten názov zapáčil a len na rázny zásah mojej brandistickej manželky som nevkročil dnu. „To som predsa ja! To je o mne!“ volal som nástojčivo ako dieťa, ktoré odťahujú od výkladu hračkárstva.

Na očiach okuliare v najlacnejšom bakelitovom ráme, aký mali v tej optike. Nie, nebola to lacná optika. Lacné optiky neexistujú. Žiaľ. Kedysi bola jedna na Laurinskej v Bratislave. Bolo to dávno. Už som naozaj zle videl, cítil som, že potrebujem okuliare do diaľky. Úporné bolesti hlavy boli silnejšie ako lakomosť. A konečne: Lacná optika. Vošiel som. Ceny mi vyrazili dych.

Toto že má byť Lacná optika? Aká je potom Drahá optika?

Predavačka sa zdala byť úplne imúnna voči mojej zničujúcej irónii. Vyviedla ma štítivo za rukáv von a prstom ukázala nápis. Laguna optika. Zo zničujúcej irónie sa v okamihu stala sebazničujúca – a pritom ani nie sebairónia.

Pýtate sa, odkedy to mám.

Nuž. Vyrastal som v skromných pomeroch a bol som vedený k preferovaniu skrytých, neokázalých investícií (knihy, jedlo, vzdelanie) na úkor tých okázalých (oblečenie, šperky). Dalo by sa povedať, že sme žili v cnostnej chudobe. U nás sa všetko kupovalo v domácich obchodoch.

Žiadne luxusné hračky a oblečenie, ako u môjho spolužiaka a kamaráta Dvojana. Ten mal drahé angličáky, ktoré nosieval ukazovať do školy, aby sme mu všetci závideli. Obliekal sa ako malý princ. Už v tretej triede chodil v džínsoch Super Rifle z Tuzexu. To bolo, prosím, v roku 1969. Ja som chodil v tuzemských menčestrákoch a autíčka som mal bakelitové, vyrobené v NDR. Aj lietadielka.

Keď som prvýkrát prišiel k Dvojanovi domov, aby som mu pomohol s učením, zistil som, že býva v ošarpanom a plesnivom prízemnom baraku v najodľahlejšej časti našej odľahlej tehliarskej kolónie. Asi šesť osôb sa tislo v dvoch špinavých a studených izbietkach bez záclon, s predratým linoleom na zemi, nábytok ako pozbieraný po skládkach, nikde žiadne knižky ani obrazy. Na záchod všetci chodili von, do búdky stlčenej z neohobľovaných dosák, naklonenej a smradľavej, takže som svoju potrebu radšej potlačil, kým neprídem domov.

Paradoxom bolo, že keby ste nás videli spolu kráčať zo školy, tak by ste tipovali, že z takých katastrofálnych pomerov pochádzam ja, oblečený so šedivou eleganciou lacného štýlu, zatiaľ čo Dvojan v džínsoch, anglickej dvojfarebnej bunde a vtedy módnych špicatých poltopánkach vyzeral ako z iného sveta. Pritom moji rodičia mali podstatne väčší príjem ako Dvojanovci. Tak tomuto sa, vážení, hovorí necnostná chudoba.

Spotreba je signálom spoločenského postavenia v socio-ekonomickej skupine. Čím viac je človek schopný utratiť na zovňajškové veci, tým viac ho považujú v referenčnej skupine za úspešného. Pre niekoho práve toto predstavuje zásadnú vec pri sebahodnotení. Aj za cenu, že ide len o zovňajškovú ilúziu. O blchu, ktorá túži kašľať, aj keď nemá pľúca. Je paradoxom, že chudobnejší ľudia utrácajú za zovňajškové veci relatívne viac než tí bohatší, pretože svoje imaginárne postavenie signalizujú v svojej socio-ekonomickej skupine chudobných, zatiaľ čo boháč nemusí pred ostatnými boháčmi dávať najavo svoje bohatstvo. Samozrejme, pokiaľ nejde o zbohatlíckeho primitíva alebo člena štátomafie, na ktorého sa nedobrovoľne skladáme my všetci. Tam platia iné psychologické motívy. Ináč však bohatí medzi bohatými sa nemusia hrať na nič. Nositeľ titulu doktor je tiež viac doktorom v prostredí jednoduchších ľudí, pretože napríklad v akademickom prostredí ten titul nehrá až takú úlohu – tam je predsa doktorom každý.

Aj my aj Dvojanovci sme boli dve rodiny z tehliarskej kolónie v Novej Vsi. Zatiaľ čo pre mojich rodičov bolo úplne zbytočné a irelevantné signalizovať navonok nejaké neexistujúce bohatstvo a radšej žili skromne a spokojne, Dvojanovci inklinovali k okázalej, excesívnej spotrebe. Aby ukazovali, že na tom nie sú ekonomicky tak zle, ako v skutočnosti boli. Z pochopiteľných dôvodov preto museli v tejto súťaži vyradiť všetky neokázalé investície. Teda tie, ktoré nie je vidieť navonok: napríklad dobré jedlo, bytové doplnky, nábytok, knihy a kopa iných vecí.

Ostali im len veci, ktoré sa dali vystavovať navonok – ako keď dnes Cigán z chatrče bez elektriny vlastní najdrahší a najsofistikovanejší mobil na trhu.