Generátor superschopností

Keď konečne svet prehliadne a uzrie, čo má vo mne za génia, čo za hrdinu, čo za narcistického dobrodruha túlajúceho sa vlastným vnútrom, bude treba vyriešiť ďalšie kľúčové otázky. V prvom rade, kto ma bude hrať, v druhom, čo to bude za žáner a v treťom, či pôjde o príbeh realistický, alebo fantastický. Osobne by som preferoval fantastickú alternatívu, v ktorej sa síce ako dramatická osobnosť vytratím, ale stane sa tak na úkor dych berúcich efektov a okázalej výpravy, nech sa je na čo dívať.

Každopádne, bude to chcieť kovaného scenáristu, ktorý síce bude mať k dispozícii vynikajúcu charizmatickú postavu, avšak bude okolo nej musieť upliesť príbeh. Lebo s tým si neviem rady.

Vždy, keď o sebe premýšľam ako o postave, automaticky viem, že ja by som síce mal byť hlavným hrdinom, ale nie som, lebo to tak necítim. Som totiž typická epizodická postava, zväčša komická, čo odľahčuje zápletku, v lepšom prípade sidekick, nahrávač, ktorý je v príbehu len preto, aby bolo ešte jasnejšie vidieť, že skutočný hlavný hrdina je fakt trieda. A najčastejšie sa motám len tak v druhom pláne ako celkom bezvýznamný štatista. 

Možno ak by som sa sústredil na psychologickú drobnokresbu jedinca zmietaného sledom existenciálnych skúseností, šlo by to, lenže to by potom príbeh ašpiroval na čosi viac ako len pukancovú zábavu a také príbehy nielenže nemám rád, ale ani v nich ako postava nefigurujem.

Čo zostáva? Zostávajú príbehy bez inej ako zábavnej funkcie. V nich som ten, voči komu sa najzreteľnejšie ukazujú superschopnosti druhých, tých, čo som im sidekickom, epizodickou postavou, alebo štatistom.

Prvý z príbehov je romanca postavená na obrátenej štruktúre rozprávok o hlúpom Janovi, outsiderovi, ktorý ku šťastiu prišiel, ani nevie ako. V príbehu sledujeme, ako sa hlavná hrdinka, mix Kudry z Parfumu bláznivého tanca, Markéty Lazarovej, Buffy, premožiteľky upírov a Marge, zamiluje pod svoju úroveň a vďaka superschopnostiam – nekonečnej dobrote, trpezlivosti a obetovaniu premárni život, milujúc kohosi, kto nielenže nie je hodný ani jej, ani tej lásky, ale ani si do dôsledkov neuvedomuje, o čo všetko ju pripravil. To je vlastne ich jediné šťastie, jeho aj jej, lebo ak by to uvidel a došlo by mu to, nechal by ju a zlomil by aj svoje bezcenné srdce, aj to jej zlaté.

Druhý príbeh je čisto akčná záležitosť a som v ňom epizodickým komickým hrdinom, ktorý sa všetkým ostatným hlavným i vedľajším postavám motá pod nohami a znepríjemňuje im život. Nie zámerne, ale tak to na mňa vyšlo. Som vlastne negatívnym prejavom superschopností hlavnej akčnej hviezdy, odhaľujem jej ľudskú slabosť a čírosť charakteru. Rozumné by bolo zbaviť sa ma pri prvej príležitosti, ale keďže hlavný hrdina je klaďas, nikdy tak neurobí.

V treťom príbehu, a trojka je vždy sci-fi, sa len mihnem v retrospektívnych scénach ako spomienka, alebo skúsenosť, ktorá síce nič neznamená, ale nemožno ju dostať z hlavy, lebo práve voči nej sa po prvýkrát ukázalo, že hlavný hrdina nejaké superschopnosti má.

Tretí príbeh mám najradšej, lebo v ňom sám seba nevidím ani ako prekážku, ani ako problém, len tam som a ocitol som sa tam nie svojím, ale cudzím pričinením.

Ale iné som chcel.

Tu a teraz sa zdá, že hoci ako postava som si jasný, mám problémy so svojou funkciou v príbehu, respektíve a priori neviem postaviť príbeh, v ktorom je moja postava hlavná. Nie je to tak, na to sa mám príliš rád a priveľa si o sebe myslím.

Problém je iný: jednak príbeh, v ktorom ja budem hlavnou postavou, musí byť príbehom niekoho iného, druhak – a to je pointa, ak by to nebolo zjavné – ak má mať môj príbeh nejaký zmysel, tak len v tom, že odhalí superschopnosti tých, čo hrajú v príbehu so mnou. Lebo každý má superschopnosti, len treba nájsť niekoho, vedľa koho sú vidieť.