Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Norbert Moravanský | 10.12.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Monokle v centre pozornosti

Blank

V súdnom lekárstve bývajú malé aj veľké dni. Dlhé noci v práci nad ťažkým prípadom, inokedy prepotené biele košele na súdoch alebo tucet zakrvavených rukavíc na mieste činu, odrazy unavených očí v zrkadle a skôr ťažšie než ľahšie sny. Toto všetko je práca pri stretnutí so smrťou.

A tak niekedy rád beriem aj menšie kauzy, v ktorých je treba vyriešiť, či sa niečo mohlo stať tak, ako niekto povedal, zažil alebo videl. Sú to prípady obetí násilia, ktoré útok našťastie prežili. Ide o tie facky pre nič za nič v krčme pred svitaním, lebo my Slováci najskôr udrieme a potom sa pýtame, niekedy zas ide o kopnutia do rozkroku u chlapcov večne sa nadránom odniekiaľ vracajúcich, ťahanie frajeriek frajermi a milencami za vlasy, privieranie rúk manželkám do okien idúcich automobilov pri pristihnutej nevere, ale aj fiktívne či reálne pokusy o znásilnenie ohlásené podnapitými ženami v teplákoch a čoraz častejšie prípady náhodných úrazov spôsobených bejzbalovými pálkami v rukách organizovaných zakomplexovaných postpubescentov.

No a potom sú to tie tajné krivdy, tiché bolesti uväznené v príbehoch náhodných domácich úrazov. Tie plačom vylúhované ženské oči, ktoré by vám aj chceli povedať pravdu, ale čo už, keď pravda je tá, že ony len spadli tvárou na násadu od metly, a to hneď na obe oči, keď sa šmykli v kúpeľni. Tie absurdné výpovede sa trikrát zmenia v priamej úmernosti s počtom kvetov v rukách útočníka a neutíchajúcich prosieb o odpustenie. A pre toto všetko, hlavne pre tých niekoľko desiatok vystrašených očí, by som chcel teraz podať návod, ako postupovať, keď sa staneme obeťou akéhokoľvek násilia, nie len toho domáceho.

Čo robiť, ak ste obeťou? Rozhodnite sa, že ňou už byť nechcete
Čerstvo zmlátená žena váha doma s hlavou zarytou vo vankúši alebo zamknutá v kúpeľni, či už nadišiel ten správny moment, keď by sa mala obliecť a vyraziť na políciu oznámiť, že jej bolo doma ublížené tými láskavými očami, ktoré sa na ňu smejú z nočného stolíka zo svadobnej fotografie. Jedného dňa to iste urobí, a preto by mala vedieť, čo presne ju čaká.

Obyčajne sa to začína na úrade justičnej a kriminálnej polície, najskôr na oddelení skráteného vyšetrovania, kde sa aktom oznámenia zakladá spis. Je preto dobré, ak si každý rozmyslí, čo chce oznámiť, ako chce postupovať a aké dôsledky to môže napokon mať pre všetkých zúčastnených, pretože nič sa už nedá zobrať späť a náš mikrosvet už nebude nikdy taký ako predtým. No ak dnes hovoríme o reálnych obetiach násilia, potom je potrebné zodpovedne nečakať, konať, ale hlavne vedieť ako.

Udrel ma kovovou tyčou, ktorú držal v pravej ruke
Vlastná výpoveď pred policajným vyšetrovateľom je veľmi dôležitá. Nejde ani tak o to, uviesť, čo všetko sa stalo pred dvadsiatimi rokmi, keď vás manžel prvýkrát podviedol, či strelil prvú facku pri zaváraní uhoriek, aj keď je zaujímavé, že slovenská žena okrem iného rozlišuje a toleruje už dávno „takú normálnu facku strednej intenzity“ alebo „ranu päsťou tri-štyrikrát do roka, keď si ten môj riadne vypil“. Podstatné je byť čo najviac vecný a presný v detailoch útoku.

Z praxe vám môžem odporučiť opísať daný incident aj viackrát, pomaly a čo najpresnejšie. Dôležité sú časové relácie činu a následnosť deja. Každý, kto bude čítať vašu výpoveď, si musí vizualizovať dej, ktorého ste sa stali obeťou. Nenechajme teda nikoho iného slohovať za nás, lebo je to náš príbeh a naše monokle. Podstatné sú aj momenty tesne pred útokom, účelné je preto spomenúť si na to, čo bolo bezprostredne pred útokom, čo útok spustilo, aké bolo posledné slovo či gesto, kým vyletela päsť.

Pri slovnom opise samotného útoku je potrebné uviesť, z koho pohľadu útok opisujete: napr. „útočník stál povedľa mojej pravej ruky, najskôr chrbtom, potom sa ale náhle otočil doľava a udrel ma kovovou tyčou, ktorú zvieral v pravej ruke, bola to tyč podobná nohe od stola, úder som nevnímala, bol to moment, keď som sa prebrala, všimla som si jeho tenisky, ktoré boli červené, obdraté a špinavé...“ Stranová orientácia priebehu deja je veľmi dôležitá pre konečné znalecké posúdenie mechanizmu násilia a stanovenia možností vzájomného postavenia útočníka a obete.

Je jasné, že ak sa stanete obeťou násilia, vaša otrasná skúsenosť vami natoľko rezonuje, že nedokážete vždy celkom presne popísať, čo sa stalo, preto je dobré, ak aj neskôr po viacerých dňoch aktívne doplníte svoju výpoveď na polícii. Nečakajte, že sa vás niekto bude pýtať, musíte hovoriť vy. Tento šport sa totiž volá: ak máte čo povedať, tak hovorte, ak nie, tak mlčte a nezdržujte. Detaily sú veľmi dôležité najmä vtedy, ak vyšetrovateľ rozhodne, že je nevyhnutné vykonať rekonštrukciu trestného činu alebo vyšetrovací pokus, kde sa práve podľa slov obetí a páchateľov modelujú figuranti do najbizarnejších situácií, aby bolo možné zaujať stanovisko k reálnosti prezentovaného deja.

Výpoveď podpisovanú na polícii je potrebné si aj niekoľkokrát prečítať a trvať na jej opravení, ak je prepis vašich slov nepresný alebo neúplný. Musíme si uvedomiť, že tieto situácie sa už neopakujú, zažili sme traumu, často telesnú aj duševnú zároveň, no musíme ešte zvládnuť a vydržať niekoľkokrát a dookola o všetkom hovoriť.

U lekára s pravítkom a fotoaparátom
Vyšetrenie v úrazovej ambulancii je často úplne prvé v poradí ešte pred oznámením celej záležitosti na polícii, ale niekedy to môže byť aj krok druhý po návšteve polície, v každom prípade je to ten najpodstatnejší zlom vyšetrovania. Ide však o celkom inú situáciu, než akú zažívame u lekára bežne. Pre zdravotnícky personál to môže byť rutina, a to nie je práve v náš prospech. Platí základné pravidlo: aj najmenšie poranenie, ktoré nám bolo spôsobené niekým iným, je významné. Dokonca aj poranenie, ktoré sme si spôsobili sami ako poranenie obranné, je významné. Lekár-špecialista, najčastejšie úrazový chirurg, sa samozrejme najskôr bude zaoberať tým, či je vám niečo, čo by ohrozovalo váš život a zdravie. Pre neho nie je podstatná nejaká odrenina na lakti, ale pre účely vyšetrovania a dokazovania deja, ktorý ste opísali vo výpovedi, to môže byť prioritná vec.

Opäť ani na moment nesmieme zabudnúť na to, že ide o náš prípad a že je v prvom rade v našom záujme, aby každá stopa po pôsobení násilia bola lekárom zistená, lokalizovaná, opísaná a  dokumentovaná. Pri každodennom čítaní lekárskych správ a záznamov môžem povedať, že správne vykonané vyšetrenie obete trestného činu a jeho dostačujúca písomná forma je skôr výnimkou ako pravidlom. A pri tom jedine na základe objektívne zistených známok násilia je možné vyhodnotiť spôsob a možné mechanizmy ich vzniku a dotiahnuť prípad do konca. Lekári prvého kontaktu nie sú školení, ako majú presne postupovať v prípade vyšetrenia obetí násilia. Učíme to síce na lekárskej fakulte, ale to pochopiteľne nestačí, pretože priorita medicíny je v niečom inom než v meraní odrenín školským pravítkom a ich zakresľovaní do modelu tela. Najideálnejšie je, ak kriminalistický technik vykoná oficiálnu fotodokumentáciu vašich poranení a úplne najlepšie býva, ak sa tak stane v ambulancii lekára, ktorý vás vyšetril. Mimochodom, lekár, ktorý vysloví podozrenie, že konkrétne poranenie vzniklo konaním inej osoby, je povinný celú vec hlásiť na polícii.

Ak vám fotodokumentácia poranení bola odmietnutá, „zabudlo sa na to“, alebo sa komukoľvek zdala zbytočná, potom je dobré, ak si poranenia odfotografujete sami, a to aj napriek časovému odstupu. Ďalšia možnosť je tá, že si vás neskoršie predvolá súdny znalec na znalecké vyšetrenie a fotodokumentáciu pripraví on sám. Je však treba povedať, že súdny znalec sa k prípadu dostáva až oveľa neskôr, čo je niekedy na škodu veci a naše domáce veľké prípady, ktoré sa dnes riešia až kdesi v Štrasburgu, odhalili rezervy v systéme vyšetrovania podozre

Norbert Moravanský  viac od autora »
Vaše reakcie [33]

?