Aké to asi je zabiť samého seba?

„Neviem, čo ešte povedať. Možno som mala myslieť viac na život dávno pred tým. Možno som si nemala dovoliť ten mizerný duševný prídel samoty. Tváre, samé tváre. Nič iné som v poslednom čase už nevidela, len staré zvráskavené tváre, ústa bez zubov, sliny tečúce z úst a rytmus pokyvkávajúcich hláv. Večné chodby vedúce niekam do chladu. Nechcem byť stará, a tak ma nechajte odísť.“

„Bol si to ty, David a vždy budeš, ktorý si bol pre mňa všetkým. Dokonca aj vtedy, keď som ťa vtedy videla v Orlande s ňou, aj vtedy som ťa milovala a milujem ťa aj teraz, keď sa moja spotená dlaň lúči už aj s týmito riadkami.“

„Nemohol som to vrátiť. 13 miliónov bolo nevrátiteľné. Nedalo sa robiť nič, len čakať, kým to všetci zistia, a to by som nezniesol.“

„Nepátrajte, nemusíte. To, čo som vykonal, bolo moje rozhodnutie. Nikto sa už mnou nemusí zaoberať. Odchádzam od vás.“

„Som úplne zbytočný človek, nikoho nezaujímam. Žijem, a predsa som zbytočná. Nemám a nemala som tu vôbec byť.“

„Tú štvorku z matiky som si neopravil. Už vám nebudem robiť hanbu. Tú maskáčovú bundu vráťte Borisovi, keď ho stretnete.“

Slová na zdrapoch papiera trčiace z vreciek obesencov. Slová úhľadne zoradené do posledných viet a odstavcov na rozblikanej obrazovke počítačov. Listy na rozlúčku písané cez kopirák pre viac adresátov maličkým obsedantným písmom, či rozhegané riadky v školských zošitoch okolo kresieb náhrobných kameňov. Aj takéto správy po nás zostávajú, keď sa rozhodneme ukončiť svoj život. Slovo „rozhodneme“ však v sebe skrýva celý vesmír možných psychopatologických či bilančných dôvodov. Motívy samovrážd však musím, aj keď nerád, nechať bokom, pretože ako súdny lekár nie som úplne kompetentný sa k nim vyjadriť.

Chcem hovoriť o okolnostiach, o miestach činov, o spôsoboch, ako vlastným pričinením ukončujeme svoj život. Pred niekoľkými rokmi som čítal o delení samovrážd na dynamické a statické, niekedy sa im hovorilo aj ženské a mužské, kým sa pohlavný rozdiel celkom stratil s príchodom vymožeností civilizácie. Išlo vlastne o rozdiel v akčnosti a dynamike samovražedného pokusu, či dokonanej samovraždy. Keď obesenie je typickým príkladom dynamickej samovraždy, ktorá si vyžaduje isté minimum ešte zachovanej logiky, technickej prípravy a absurdnej, no aj tak premyslenej realizácie, tak príkladom statického typu samovraždy je krátky, nezvratný čin a dlhšie pasívne očakávanie jeho smrtiaceho následku. Sem patrí napríklad otrava liekmi v kombinácii s alkoholom alebo podrezanie žíl vo vani. Samovražedný pokus môže byť jednoduchý - akýsi monotematický a klasický, no rovnako tak pomerne zložitý a kombinovaný. Nikto z nás dodnes nevie, prečo Florián zobral otcovi elektrikárske ostrohy na topánky, vyliezol na najvyšší strom na úpätí kopca nad dedinou a obesil sa v jeho korune niekoľko desiatok metrov nad zemou. Nevieme ani to, prečo Anna zjedla jed na potkany, podrezala si žily na predlaktí a skočila pod vlak. Súdni lekári sú vlastne vykladači príbehov, v ktorých môžeme iba hádať a byť pokorní pri vyhodnocovaní všetkého, čo nám mŕtve telo môže ponúknuť a odhaliť.

Na Slovensku prevláda najmä medzi mužmi spôsob samovraždy klasickým obesením - t. j. obesením v závese za krk, keď škrtidlo tesne či v otvorenej slučke obopína krk, tlačí na krčné tepny, priedušnicu a dráždi blúdivý nerv, ktorý tak vo finále spomaľuje spoločne s opuchom mozgu činnosť srdca. Na uplatnenie mechanizmu obesenia však postačuje hmotnosť samotnej hlavy, teda cca 5 kg. Obesiť sa tak dá aj posediačky na kľučke od dverí. Ďalšie miesta v rebríčku spôsobov odchodu z tohto sveta patria otrave liekmi (skôr ženský typ samovraždy), účinku strelnej zbrane, skoku z výšky, či utopeniu. Za nimi nasledujú napríklad skoky či naľahnutia pod prichádzajúci vlak.

Miesta činu môžu niekedy odhaliť zámer a duševné rozpoloženie samovraha. Prevládajú osamelé miesta, pivnice, povaly domov, záhradné domčeky, altánky a garáže. Extrémnu výpovednú hodnotu miesta samovraždy má však určite cintorín. Dážď so snehom a novembrový vietor kývajúci hustými tujami nad bezvládnym telom ležiacim na hrobe rodičov hovoria viac, ako si dokážeme domyslieť. Snáď len hystericky ladené osobnosti volia pre samovraždu priestory plné ľudí, obchodné domy, hlavné ulice v dopravnej špičke, či štadióny. Demonštratívne samovraždy akoby chceli byť odhalené, chcú emočne otriasť, zraniť, podať vyhlásenie. Zaujímavým aspektom samovrážd starých ľudí je zjavná snaha o celkovú upravenosť vzhľadu, aby snáď príbuzní nemali už s nimi žiadne starosti. Pani K. si pod bielizňovú šnúru na krk zaviazala šatku, aby sa škrtidlo nevrylo príliš hlboko do kože a aby vyzerala dobre.

Štatistiky samovražednosti obsahujú množstvo faktov. V Európe počtom samovrážd na 100 000 obyvateľov vedú Škandinávci spoločne s Maďarmi. V dejinách zas nájdete osudy Antigony, Kleopatry, Judáša Iškariotského, Jacka Londona, božskej Marylin, Ernesta Hemingwaya, či Vincenta Van Gogha. Existujú spolky „dobrej smrti“, či newyorský ošiaľ samovrážd s igelitovým vreckom na hlave. Štatistiky samovražednosti, osudy samovrahov a všetky možné súvislosti sa stali úspešným manipulačným prostriedkom verejnej mienky, argumentom fanatizmu, aj obchodným artiklom.

Ja sa však na chvíľu predsa len dotknem psychológie či psychiatrie, pretože som sa nedávno náhodou zaplietol do debaty, či lekár-psychiater môže siahnuť po samovražde, či si „môže dovoliť skoncovať so sebou“, keď by mal predsa dobre poznať spôsob, ako udržať v slzavom údolí pozemského sveta svojich pacientov, teda aj seba samého. Lekári sú popri umelcoch, vrcholových manažéroch, športovcoch a politikoch dosť rizikovou profesiou. Tieto skupiny môžu mať niečo spoločné. Ich život často určujú dva alternatívne sa vyskytujúce životné impulzy, ktorých existencia a intenzita nemusí byť nevyhnutne chorobná. Môže to byť istá miera samoľúbosti a sebastrednosti maskovaná snahou o poznanie, prekročenie tieňa - teda viac či menej významný narcizmus. Druhú skupinu tvorí impulz odovzdanosti v snahe pomáhať ľudom, častá previazanosť s nadstavbovosťou svedomia, či odovzdanosti vyššiemu, zväčša humánnemu poslaniu. Po šiestich rokoch strávených na medickom internáte si myslím, že povolanie lekára si vyberajú ľudia, zjednodušene povedané, preto, lebo chcú byť frajeri, ktorí dokážu medzi dvomi prstami zvierať životne dôležitú tepnu a zachrániť tým ľudský život. Druhou motiváciou je túžba odovzdania sa chorým, snaha o zmenšovanie utrpenia, čím žijú aspoň na moment životy tých druhých, aby možno nemuseli celkom žiť ten svoj. Druhá skupina akoby si pripravovala alibi na to, keby sa ich osobný život nevyvíjal celkom štandardne. Obe skupiny sú však blízko k depresívnemu ladeniu osobnosti, ktoré je výsledkom nevyhnutnej konfrontácie profesionálneho a pokrivkávajúceho osobného života. Obidve motivácie môžu vytvoriť špičkových odborníkov, ktorí však nie sú ani zďaleka imúnni k osobnému zlyhaniu až k extrémnemu riešeniu momentálnej životnej situácie. Psychiatri spomedzi lekárov v počte samovrážd nedominujú, predbehli ich zubári, ktovie prečo. Dovolil som si hovoriť o lekároch iba preto, lebo tvoria profesijnú skupinu, ktorú poznám najlepšie. Lekári však nie sú výnimoční, sú ľuďmi, ktorí sa tiež iba snažia žiť, ako najlepšie vedia. Len si vybrali svoje povolanie a možno si ho, tak ako iní, nevybrali náhodou. Odhalenie toho, čo všetko sa môže skrývať za jedným rozhodujúcim momentom, ktorý ukončí niečí život, je určite ťažké a presahuje rámec a možnosti týchto riadkov. Tušenie podobných súvislostí a zamyslenie sa nad nimi však môže niekedy pomôcť samovražde predísť.

viac od autora »
Vaše reakcie [21]