Keby tak žil Kitchener

Prívrženci „náboženstva mieru“ sa opäť prejavili. Šesťsto Sudáncov v piatok protestovalo v uliciach Chartúmu proti rozsudku nad britskou učiteľkou, ktorá dostala 15 dní väzenia za to, že dovolila svojim žiačikom pomenovať plyšového medvedíka menom Mohamed.
Žiadali však pobúrení sudánski demonštranti zrušenie nemiestneho trestu pre ženu, ktorá sa rozhodla pomôcť pri pozdvihovaní ich biednej krajiny? Veru nie, požadovali jej smrť, mávali pri tom zelenými vlajkami, pálili jej podobizeň a vybľakovali nacionalistické heslá. 54-ročná Gillian Gibbonsová môže byť ešte rada, že je rada. Za urážku Proroka jej totiž hrozilo až 40 rán bičom a šesť mesiacov odňatia slobody.    

Kde je záchranné komando?
Čo by na takéto pomery asi povedal generál Gordon a maršal Kitchener, britskí vojvodcovia, ktorí na konci 19. storočia bojovali proti sudánskym mahdistom? Asi by už sedlali kone. V niečom boli vtedajšie udalosti podobné tým dnešným. V roku 1883 sa Briti dostali do stretu s vojskom Mohameda Ahmeda, ktorý o sebe vyhlasoval, že je moslimský Mahdí. Jeho cieľom bolo urobiť zo Sudánu teokraciu, ktorá by bola základňou pre celosvetový džihád.

Sudán predstavoval pre Londýn len zástupný konflikt. V nasledujúcich rokoch sa v hlavnom meste Chartúm úporne bránila malá britsko-egyptská posádka pod vedením generála Charlesa Gordona. Bohužiaľ, skôr než dorazili posily, mesto padlo v januári 1885 do rúk mahdistov pre zradu domácich. Sudánci egyptských vojakov následne zmasakrovali a Gordon padol v boji. V Sudáne bol ustanovený islamský štát pod nadvládou šárije, počas ktorého došlo k rozvratu hospodárstva a smrti polovice obyvateľstva – zväčša hladom.

V roku 1895 začali Briti pod vedením poľného maršala Horatia Kitchenera plánovať opätovné dobytie Sudánu. Tentoraz bola palebná sila na strane britsko-egyptského zboru, ktorý disponoval aj guľometmi a výkonným delostrelectvom. V roku 1898 v bitke pri Omdurmane napokon Kitchener mahdistov porazil. Jeho armáda stratila 48 mužov, kým Sudánci asi 11-tisíc. Bitky sa zúčastnil aj 23-ročný Winston Churchill.
Kitchener bol hádam najlepším vládcom, akého Sudán dovtedy mal. Okrem iného nechal stavať železnice a otváral školy. Dokonca aj tá, v ktorej učila Gillian Gibbonsová, bola založená v roku 1902, teda v čase, keď bola krajina britskou kolóniou. Ochraňoval taktiež náboženskú slobodu všetkých vierovyznaní.

Samozrejme, časy starého dobrého Britského impéria a kráľovnej Viktórie sú dávno za nami. Dnes vládnu Albionu iné vetry. Od labouristických politikov počuť len samé „zhrozenie“, „smútok“ a „pobúrenie“. Nádej na zmenu je zatiaľ v nedohľadne. Vodca opozičnej Konzervatívnej strany, David Cameron, totiž po dvoch dňoch strávených s moslimskou rodinou v Birminghame vyhlásil, že používanie prídavného mena „islamský“ v jednej vete s podstatným menom „terorizmus“ je znakom „rasizmu a mäkkého náboženského fanatizmu“.

Dvojaký meter na smrť
Určite by mnohí namietali, že prípad z Chartúmu nič nevypovedá o náture moslimov. Že tu v Európe je to iné. Nie je. Britský občan Gareth Langmead, pracujúci na letisku v Manchesteri, bol na tri dni suspendovaný za to, že si v kancelárii vyvesil na stenu obrázok Ježiša Krista, čím urazil svojho moslimského kolegu.
Naspäť do práce sa vrátil až po zásahu odborov a letiskový kaplán vraj dostal za úlohu vyškoliť všetkých zamestnancov v oblasti „citlivosti voči náboženským menšinám“. Samozrejme, Veľká Británia nie je jediná krajina, kde sa dejú podobné veci. Francúzsko si minulý týždeň pripomenulo pouličné boje spred dvoch rokov, keď deti imigrantov v zúrivosti zapaľovali autá.
Násilie bolo vtedy spustené smrťou dvoch chlapcov, ktorí sa pred políciou ukryli v trafostanici. Veľmi podobne to bolo aj tento rok. Dvaja tínedžeri sa zabili, keď narazili na ukradnutej motorke do policajného auta. Zaujímavé je, že v ten istý deň, keď smrť dvoch výrastkov otriasla predmestiami, sa udiala porovnateľná tragédia, len v opačnom garde a samozrejme, bez adekvátnej pozornosti médií či verejnosti.

Anne-Lorraine Schmittová bola 23-ročnou študentkou žurnalistiky, najstaršou dcérou z piatich detí hlboko veriacej francúzskej vlasteneckej rodiny. Minulú nedeľu bola ubodaná na smrť v parížskom prímestskom vlaku, pretože sa bránila voči mužovi, ktorý ju chcel znásilniť. 44-ročného páchateľa tureckého pôvodu polícia krátko po čine zadržala, lebo Anne-Lorraine sa podarilo zraniť mu ruku a ľudia si na nástupišti všimli krvácajúceho muža.
Ako sa zistilo, páchateľa už v roku 1996 odsúdili za podobný sexuálny útok, dokonca na rovnakej linke, lenže medzitým ho prepustili na slobodu. Zakrvavené telo Anne-Lorraine našli vzápätí po čine v prázdnom vagóne, pričom mŕtvola bola posiata tridsiatimi bodnými ranami, najmä v oblasti hrude a tváre.
Na rozdiel od nehody dvoch chlapcov si túto vraždu zo začiatku nikto nevšímal. Neviedla totiž k zúrivej pomste francúzskych katolíkov, ktorí by išli zapaľovať autá a útočili na políciu. Na celý prípad upozornili konzervatívne orientované internetové blogy a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy napokon prijal jej rodičov (podobne ako rodičov dvoch mŕtvych chlapcov) v Elyzejskom paláci, aby im vyjadril sústrasť.

Francúzsko i Veľká Británia sú dve bývalé imperiálne veľmoci. Kedysi prinášali poriadok a svetlo do svojich zaostalých kolónií, no dnes sa deje presný opak.