Už ma obkľúčili a iné hity do truhly

Aj keď si okolitý svet nestíhate všímať, alebo ho úspešne ignorujete, Novembrové chryzantémy v podaní Mariky Gombitovej vás určite spoľahlivo zorientujú. Sezónny monotematický hit, čo bude zakrátko počas niekoľkých dní husto rotovať z mnohých rozhlasových prijímačov, v blízkosti ktorých sa vyskytnete, príde znova a ani tento rok pred ním neutečiete.

Už o týždeň budú ľudia zasa nadávať na plných parkoviskách pred cintorínmi a pri hroboch nasilu udržiavať rozhovory s rok nevidenými, stále žijúcimi príbuznými. Od Dušičiek je to k pohrebom len kúsok a k dnešnej téme ešte bližšie, veď kapať sa bude stále, ako by skonštatoval jeden môj cynický známy. Rozoberať, akú hudbu by ste si radi nechali zahrať na vlastnom pohrebe, námetom na zásadnú spoločenskú diskusiu rozhodne nie je, ale človek predsa rád uvažuje aj o väčších nezmysloch. 

Možno tiež nepatríte medzi ľudí, pre ktorých rátanie sĺz vypustených príbuznými a obsmŕdanie okolo povädnutej čečiny znamená obľúbenú voľno-časovú aktivitu. Aj na minime navštívených pohrebov sa však dá nazbierať cenný materiál. Kým napríklad omieľanie Už ma obkľúčili smrteľné stony úzkosti záhrobia v podaní teatrálnych dedinských plačiek môže zaručiť aspoň dokumentárnu autentickosť, kolektívne zlyhanie v podobe reprodukovaného Zboru židov prekoná snáď len gag nehudobného charakteru, keď sa pred truhlu akčne postaví odhodlaný pozostalý a začne fotiť vystretú mŕtvolu. To je ťažká zloba, jedna z najväčších.

Zlobou všeobecne smrdia všetky kožené oficiality, na ktorých sa ráta so správaním podľa nepísaných, zato zaručene fixných pravidiel. Prečo si teda taký pohreb, v snahe uvoľniť našponovanú atmosféru, nespestriť a nesnažiť sa pri tom aj o invenciu? Montypythonovské Always Look On The Bright Side of Life s povestným bezstarostným popiskovaním je na túto príležitosť podľa mňa jedným z top výberov. No ako dokázala drobná sondáž v mojom blízkom okolí, aj tomu sa dá celkom životaschopne konkurovať.

Do ICQ som teda hodila jednoduchú otázku zameranú na hudobné pohrebné chute a kým začali prichádzať odpovede, skladala som si vlastný repertoár. Niektorí oslovení váhali, či rešpektovať dôstojnosť chvíle a nerobiť to pozostalým ťažšie (resp. ľahšie), alebo žiadne ohľady nebrať a dať si zahrať aj ten príšerný Wind of Change od Scorpions, pri ktorom im, keď na táborovej diskotéke v Modre-Harmónii stískali svalnatú Zuzku zo Spišskej, bolo naposledy tak naozaj dobre. Jedna sympatická mladá dáma napísala, že pre ňu je najdôležitejšie, aby hudbu nevyberal jej muž, lebo to by ju vraj aj po smrti nanovo jeblo. Iní si pre zmenu rozkazovali celé koncerty, hlavne tých muzikantov, ktorých sa im, ako predpokladali, do dátumu úmrtia nepodarí uvidieť naživo. Kamaráti večne začínajúci muzikanti, čo sa roky snažia dostať z garáží na výslnie, by pri tejto príležitosti konečne zvalcovali celý svet svojou famóznou tvorbou. Až na jeden príspevok, ktorý ma obvinil z drzého spratkovstva a radil nepokúšať osud, vyvolala téma rozhodne väčší ohlas, ako keď sa pýtam oveľa dôležitejšie veci typu, či ma niekto má rád a podobne.

Najzaujímavejšie boli, samozrejme, konkrétne pesničkové návrhy. Niektorí sa rozhodli neexperimentovať a s overenou kvalitou z kategórie Hendrixov Angel, Perfect Day od Lou Reeda alebo Nina Simone a jej Black Is The Color nič nepokaziť. Istý recesista si zvolil českú zľudovenú Proč bychom se netěšili a ďalšej silnej osobnosti by najviac ulahodila Miss World od Courtney Love, ktorá by smútočných hostí prišla šokovať aj s ostatným perverzným osadenstvom z kapely Hole. Veľmi často sa medzi tipmi objavovala trpko-sladká symfónia od The Verve, u skoršie narodených bodoval Imagine a vďačným sa ukázal byť aj živelný Bregović, napríklad s kusom Ederlezi. Gangztaz by sa na konci cez Electric Relaxation od A Tribe Called Quest vrátili ku koreňom a kolega Juraj Malíček má na účely poslednej rozlúčky skompilovaný celý originál soundtrack – Sladkými snami Marilyna Mansona začínajúc a rovnakou pesničkou od Eurythmics končiac. Pokiaľ ide o mojich favoritov, tí sa často menia podľa toho, ktorý najčerstvejší koncert života mám práve za sebou. Ak by to malo byť zajtra, vyhrá, ťažko povedať prečo, odrhovačka Fairytale of New York, ktorú spieva Shane McGowan na začiatku filmu Basquiat.

Čo by najviac potešilo vás?