Hudba, film, Island. Hlavne Island.

Dovolím si vychádzať z pomocnej premisy: za posledné, povedzme, dva roky sa v slovenských kinách dal zachytiť približne rovnaký počet islandských filmov ako noviniek z domácej produkcie. Možno aj vás v nich očaril kúzelný albín, ktorý namiesto seba poslal do školy elektrospotrebič, zabavil nešťastne zamilovaný writer-dyslektik alebo inšpiroval nezamestnaný flákač, čo oplodnil uletenú milenku svojej dôstojnej matky. 

Jemnú bizarnosť týchto filmov ťahá späť k zemi situovanie do známej reality a tragiku vyvažujú šikovne roztrúsené komediálne motívy. Všetky rafinovane zachytávajú život v mixe štipľavej irónie so sladkou absurdnosťou, a kontrastujúc s depresiou z nekonečnej zimy ako stereotypnou predstavou o krajine ich pôvodu majú v sebe pestrosť brániacu nude a záblesk jedinečnosti, ktorou sa od príbehov z iných častí sveta bezpečne líšia.

Predĺžený začiatok mal byť vstupom pre recenzovaný album Screaming Masterpiece. Ide totiž o soundtrack k rovnomennému filmu z roku 2005, mapujúci hudobnú scénu Islandu v réžii človeka menom Ari Alexander Ergis Magnússon. Album môžete s čistým svedomím brať ako počúvanie, ktoré vás pozýva pozerať, pokiaľ ste, samozrejme, nešli opačným smerom a spomínaný dokument už nevideli skôr. Bez ohľadu na poradie audiovizuálnych vnemov tento konkrétny majstrovský kúsok ponúka šestnásť lákavých ukážok z hudobnej produkcie Islandu. Muzika vznikajúca v tejto krajine, to nie je iba pravdepodobne najviac známa, v tme uletene tancujúca Björk, niekdajší legendárny projekt Sugarcubes alebo zasneno-melancholicko- dosaďte si ešte akí Sigur Rós.

Od prvej ukážky začínajúcej prazvláštnym mužským nápevom, čo vás ovalí ako snehová sprcha, až po majestátnu záverečnú bodku v podaní ansámblu viacerých umelcov, po ktorej pobežíte bookovať letenku do Reykjavíku, zažijete znesiteľne vychladené predstavenie plné života, farebnosti a – rovnako ako pri vyššie spomínaných filmoch – svojskej nezameniteľnosti. Garantuje ho komorne poňatý Jóhann Jóhannsson, rovnako ako veselá elektro ukážka z jeho projektu Apparat Organ Quartet, svieže indie po islandsky Bang Gang, jednoducho nádherný Múm, pesničkársky lo-fi projekt Slowblow, ktorého súčasťou je aj režisér dvoch v úvode menovaných filmov, alebo minimalisticky zasnívaný Mugison.

Ostatných zúčastnených z nedostatku hákov, kvačiek a iných podivností nad islandskými písmenami nespravodlivo nespomeniem, radostne ich však ponechám ctenému poslucháčskemu objavovaniu. Na Islande je zjavne slušná zásoba ďalších mien, čo rozhodne stoja za prevetranie.

Screaming Masterpiece (Bad Taste Records, 2005)

Album na recenzovanie poskytla distribučná spoločnosť Wegart.