Bielou kriedou, ale do komína definitívne nie!

Poznám len veľmi málo hudobníkov, myslím najmä skladateľov, ktorí ma nikdy nesklamali, takže akékoľvek vychvaľovanie beriem vždy s rezervou a radšej sa už na nič neteším. Ale na druhej strane – možno sa netešiť na novú PJ Harvey?

Bielou kriedou, bielou kriedou do komína, rastiem, rastiem, rastiem do ticha, so zlomenou harfou, ale hlavne – s klavírom. Klavír, občas gitara, metličky na bicie, kdesi vzadu harmonika do úst, zopár iných zvukov, vokály, ale hlavne klavír. Ach klavír! Keď si len spomeniem na všetkých tých mojich známych, ktorých bíjavali po prstoch doma aj v škole, aby cvičili a cvičili a teraz ľutujú, že neposlúchli dobre mienené rady... Radšej im tento album ani neodporučím, ešte by po jeho vypočutí spáchali samovraždu. O tých, ktorí tie dobre mienené rady poslúchli, nehovoriac.

Okolo klavíra sa to celé točí. A pravdaže okolo jemného, záhadného, ozvenujúceho hlasu, okolo jednoduchých slovíčok, niekedy len jemnučko vyšepnutých, naťuknutých, dopadajúcich mäkučko ako paličky na bicie, ako vankúšiky prstov na biele a najmä čierne klávesy, z ktorých kladivko rovnako jemným dopadom prenesie záchvev na strunu, presne tú, ktorá rozozvučí skryté struny niekde v našom vnútri, v ušiach, krku, žalúdku. A to doslova, miestami ma z tej hudby, z jej priestorovosti, chytá závrat. Pamätám si, keď raz na hodine hry na hoboj môj učiteľ otvoril klavír, vylúdil tón z hoboja a v klavíri sa rozozvučala tá istá struna, ten istý tón, čistá rezonancia. Tak presne taký je to album. Rezonujúci. Čistý, elegantný, emotívny, s množstvom sentimentu, ale bez štipky sentimentality. Presne to, čo si predstavím pod slovami „pekný album“. Pravdaže, v dokonalom vyhotovení, akého sú schopní len absolútne geniálni ľudia.

Dnes som už zvyknutý, že stále počúvam znovu to isté. Priam mi to až prestáva prekážať. A potom príde nejaká sympatická slečna z Anglicka a nevykradne sama seba, nezababuší sa do svojho sveta, ktorému nerozumie už asi ani ona sama, ale zloží pár zaujímavých pesničiek, prinesie opäť niečo nové a urobí naozaj pekný album. Myslím, že to stojí za zmienku. Možno bielou kriedou, no určite nie do komína.

PJ Harvey – White Chalk (Island Records, 2007)