Pekelník? Nie, krčmár v bare Lux!

Ďalšia z vedľajších sandmanovských postáv rozohráva svoju hru. Po Smrti prichádza Lucifer, lacný cynik by povedal, že sa to dalo čakať, avšak i toto stretnutie je nadmieru príjemné. O to príjemnejšie, že čítajúc si Sandmanove príbehy, vždy, keď sa v nich objavil Lucifer, trčal z nich, presahoval ich svojím majestátom a charizmou.

„Lucifer si zasloužil vlastní comics. Bylo to zjevné, přinejmenším pro mě. Byl arogantní, zábavný, manipulativní, chladný, brilantní, mocný a byl to bývalý pán pekla, který rezignoval, protože toho měl dost. Nebe mu nemuselo věřit, nebe ho mohlo klidně i nenávidět, ale když potřebovalo vyřídit nějakou špinavou práci, mohlo k Luciferovi přijít s prosíkem (já bych to každopádne udělal).“

Toľko k Luciferovi jeho autor, Neil Gaiman. Svojho hrdinu charakterizoval veľmi presne, avšak akosi zbytočne, lebo čosi podobné napadne každému, kto na „Svetlonoša“ v Sandmanovi narazí.

Super, ale chce to vlastnú sériu. Tu je.

Prvý Luciferov book v českom preklade prináša tri príbehy – mystickú Svelonošovu cestu, ezoterických Šest vyložených karet a pôvabne morbídne Od narození s mrtvými.

Nebo má pre Lucifera špinavú robotu hneď v prvom príbehu, keď ktosi plní ľuďom želania a Boh s tým nemá nič spoločné, len sa mu to nepáči. V druhom ide o Lucifera samého, potrebuje s tarotovými kartami prebrať povahu svojho honoráru za prvú kauzu, avšak karty sledujú svoje vlastné ciele. A tretí príbeh je viac-menej anekdotou o dievčatku, čo vidí mŕtve deti, za pomoci svojich nebohých babičiek experimentuje s čiernou mágiou a viac-menej náhodou, pri pokuse o vyvolanie malého démona, kontaktuje priamo Lucifera.

Okrem titulnej postavy a sandmanovskej metareality, kde okultno, mágia a veci metafyzické naozaj fungujú, je pre Luciferove príbehy typické, že sa držia pri zemi, sú jednoduchšie, priamočiarejšie. Sandmanovská lyrika je v nich nahradená mysterióznou epikou. Nie je to na škodu, naopak, čitateľ nie je vystavený obrazovému a bublinovému útoku, pri ktorom chvíľku trvá, kým videné a čítané začne dávať zmysel, ale slová a obrázky len rozprávajú príbeh. Mysteriózny, magický, pochopiteľne, ale skôr ingredienciami ako atmosférou. Čosi ako Constantine – film, určite nie Hellblazer – komiks.

Lucifer je presne ten typ antihrdinu, ktorému sa držia palce automaticky, lebo je nad vecou. Je fascinujúci a obľúbeniahodný, ale sotva sa dá k nemu upnúť s nekritickým obdivom. Uberalo by mu to na dôstojnosti. Ak má ten komiks nejakú špecifickú atmosféru, tak len tú, ktorú mu dodáva sám hlavný hrdina a kontext s ním spojený.

Kresťanská mytológia je na prvom mieste, ale nezostáva sa len pri nej. Niet veľa fundamentálne tragickejších príbehov ako ten o padlom anjelovi, ktorý sa vzoprel Bohu v mene jeho vlastných ideálov. Božích ideálov či božieho plánu. A práve tento príbeh je tým, čo utvára Lucifera ako postavu, tak i komiks.        

My Lucifera stretávame až potom, ako už urobil najzásadnejšie rozhodnutia. Tie, čo poznáme, aj tie nové. Vzoprel sa Bohu, prehral, padol, stal sa pánom v Pekle, zavesil Peklo na klinec, rezignoval na svoju funkciu a odišiel do Los Angeles robiť krčmára. Vo vlastnom exkluzívnom bare, ale krčmára. Motivácia? Mal tých vecí medzi Nebom a Peklom jednoducho dosť, prestali ho baviť.

Ak vás už samotná myšlienka nadchla, Lucifer sa vám bude určite páčiť, ak nie, skúste ho, ak máte radi príbehy, aj tak. Lebo komiksami, zvlášť Luciferovho formátu, sa oplatí zapodievať už len preto, ako veľmi sa sústreďujú na obsah, na príbeh, pričom formu mu dávajú bezo zvyšku k dispozícii. Lebo v iných naratívnych umeleckých druhoch už to vôbec nie je pravidlom.

Carey, Mike; Hampton, Scott; Weston, Chris; Pleece, Warren; Ormston, Dean: Lucifer – Ďábel vchází do dveří. Praha, Netopejr a Crew 2007. Preložil Štěpán Kopřiva. 160 strán.
Komiks poskytol Brloh.