Keď je čokoláda príliš osobná

Do útulnej krčmičky chodievame s kamarátkou pravidelne na dlhé hodiny riešiť klasické ženské záležitosti, prípadne niečo pracovné. Hoci som si hneď po prvej návšteve systematickým opijášstvom spôsobila megatrapas, lezúc takmer štvornožky za sprievodu usmiateho čašníka a zaprisahala som sa, že ma tam nikdy viac neuvidia, chodím tam stále. So železnou pravidelnosťou sa ma čašník nikdy nezabudne spýtať: „Dáme Stock?" S výrazom Sedembolestnej mu vysvetľujem, že obvykle pijem nealko, ale inkriminovaný Stock nás natoľko zblížil, že som si raz milého mladého muža po dlhom čase trúfla ponúknuť orieškovou čokoládou, ktorú som spod stola tajne pojedala, aby som dodržala krčmový bontón. Zrejme trpím hypoglykémiou a keď každých šesť hodín nezahryznem do niečoho sladkého, automaticky sa u mňa začnú prejavovať príznaky besnoty.

Chlapec-čašník sa po ponúknutí čokoládou začal správať nadmieru čudne. Sklopil zrak, na tvári sa mu zjavil rumenec, jeho predchádzajúca žoviálna ironickosť sa razom vytratila. Namiesto toho, aby som celú túto trápnu situáciu obišla taktným mlčaním, začala som ho ponúkať čokoládou priam despoticky. Ponuka sa zvrhla na diskusiu o nevyhnutnosti čokolády pre život človeka, ktorú priznal aj on. Ešte stále mu však nevyprchala z tváre červeň a z hlasu neistota.

Keďže uznávam v komunikácii medzi ľuďmi princíp šokovej terapie, na rovinu som sa ho spýtala, či má nejaký problém vziať si kúsok orieškovej čokolády, ktorú má predsa rád. Zajakávajúc mi vysvetľoval, že keď od niekoho príjme čokoládu alebo nejakú sladkosť, znamená to pre neho čosi príliš osobné. Osobné? Akokoľvek filozoficky, esteticky, psychologicky som sa snažila poňať čokoládu, vyšli mi z toho iba všetky zásadné ingredencie nevyhnutné pre jej výrobu. Cukor, kakaová hmota, glukózový sirup, emulgátor, teda sójový lecitín, prípadne laktóza... Ako môžu byť tieto veci osobné? Viem, že som pragmatik, ale predsa občas disponujem nejakou tou mizivou fantáziou. Akokoľvek som sa však namáhala, za ten svet som v kúsku čokolády nedokázala nájsť nič osobné.

Chlapec sa neprestával pýriť a dookola opakoval, že si nemôže vziať, že je to príliš osobné. Vraj je to preňho obrovský záväzok, keď príjme od niekoho niečo sladké, zvlášť ČOKOLÁDU. To už som však v nekonečnej nechápavosti nevydržala a vyštekla naňho nepeknú, až absurdnú vetu: „Hádam si nemyslíte, že pôjdeme spolu pred oltár?" Kamarátka vybuchla do smiechu, ale chlapec napodiv ostal vážny. Nakoniec sme to všetci museli zahrať do outu, lebo som mala pocit, že sa mladík z natoľko osobne ponímanej čokolády nervovo zrúti. Nie som predsa tyran, ktorý bude chlapca-čašníka trápiť len preto, že ja som v pozícii zákazníka, on obsluhujúceho. A už vôbec nie som tyran preto, že som realistka, nebudem predsa ja, zrelá žena po Kristových rokoch, bohapusto baliť osemnásťročného milého, priam panensky nedotknutého chlapca s plachým úsmevom.

Pripadal mi ako z iného sveta. Vybájila som si ho ako neskutočného nadpozemšťana bez toho, aby som podľahla platonickej láske. O to drastickejší bol pád na zem. O pár týždňov sme zase raz s kamoškou zamierili do našej krčmy. Tma vo vnútri bola už z diaľky podozrivá. Nápis na zatvorených dverách hlásal, že hľadajú čašníka. Až neskôr sme sa dozvedeli, že citlivý fešáčik s veľkým srdcom, ktorý sa pýril pri ponúkanej čokoláde, zdrhol majiteľovi s tučným balíkom celodennej tržby. A odvtedy sa neozýva. Predpokladám, že si s frajerkou kúpili tonu čokolády s prívlastkom osobná a za sprievodu tuctových slaďákov a intímneho osvetlenia si ju vo svojom súkromí OSOBNE pojedajú.