Konkurz na miesto druhej pani manželky

Byť nezamestnaným nie je práve med lízať. Pravidelne sa musíte hlásiť na podpis na Úrade práce a vždy keď tam s optimizmom dorazíte – možno bude na nástenke super ponuka ušitá práve pre vás – narazíte okrem nadutej úradníčky s trvalou aj na viac prepotených ľudí, než je v danej chvíli únosné.

Proti vašej vôli vás zapíšu na akýsi kurz, kde musíte chodiť na pol ôsmu ráno a psychologička vám vysvetľuje základné termíny všeobecnej psychológie na prehľadných plagátikoch ako pre žiakov ZŠ. Skostnatené byrokratické postupy nezmení ani váš nenápadný nátlak, či sa skutočne musíte zúčastniť dvojtýždňového kurzu, keď ste psychológiu študovali. Áno, musíte. A záverom dostanete Certifikát vytlačený napochytre na atramentovej tlačiarni, ktorý vám bude platiť v celučkej Európskej únii! Bola som naň natoľko hrdá, že doteraz leží kdesi medzi nevyhnutne potrebnými účtenkami za elektrinu z roku pána xy, ktoré sa v našej domácnosti hromadia natoľko kriticky, že jedného dňa nás podľa môjho skromného odhadu zavalia. Aj s mojím Certifikátom platným v celej EÚ!

Najväčšie traumy mám z pracovných pohovorov. Počas uplynulého roka som ich absolvovala zhruba tucet. Najhorší môj tucet medzi tuctami čohokoľvek v mojom živote! S odstupom času vidím chyby, ktoré som si v podstate zavarila aj sama. Ale reálne vzaté, kardinálne chyby robia tí naučení tajtrlíkovia na konkurzoch. A azda najdôležitejším v celej podivuhodnej pyramíde sa javí fakt, že v menších mestách, v ktorých som rotovala ja, sú miesta už vopred zadané. Konkurzy sa robia pro forma. V slabej chvíli mi to prezradila úradníčka na úrade práce, nie tá s nevkusnou trvalou, jej mladšia kolegyňa, ktorá si so mnou po dvoch náhodných stretnutiach žoviálne potykala. A s týmto poznaním na pleciach som si trúfla absolvovať ďalší pracovný pohovor.

Veľmi úctivo, distingvovanou formou ma pozvali na pohovor na pozíciu manažéra hotela. Tešila som sa ako malé decko z plagátu Harryho Pottera. Nasúkala som sa do najlepšieho nohavicového kostýmu, aký garderóba ponúkala už stabilných pár rokov. Sivá. Tá bude najlepšia. Nie je vyzývavá, je blízka môjmu naturelu, hoci to nerada priznávam, lebo ľudia obľubujúci sivú sú vraj nudní. To si vyprosujem, minimálne tretinu zo svojho života som nebola nudná! Farbičky na mojej optimizmom rozjarenej tvári korešpondovali s oblečením. S radosťou som na seba žmurkla do rozbitého zrkadla. Ohromné. Po ceste som si v aute spievala Vysockého a vyfajčila asi desať cigariet. To z tej eufórie. Budem manažérkou novootvoreného hotela!

Pred pohovorom ma stihla schladiť dievčina, ktorá už robila šéfku ubytovacieho v Hiltone, Ritzi a mená ďalších hotelových sietí mi už veru veľa nehovorili. No a čo, myslela som si. Takí tu už boli! Keď som si robila certifikát z angličtiny, moja kolegyňa, ktorú mi pridelil na ústnu skúšku, sa chvastala, že bola päť rokov v Británii a už dvakrát to vraj nespravila. Posmelila som sa, že vtedy mi tá skúška vyšla na prvý šup, aj keď som nikdy nevkročila do anglicky hovoriacej krajiny, a vkročila pevným krokom dnu. Dvaja páni v čiernych sakách, jedna usmievajúca sa slečna v čiernom kostýmčeku. Krátka sukňa, vravím si, zlé znamenie. Dvaja sa tvárili prísne, ona mala byť zjavne za tú milú a povzbudivú.

Sklamaná prvým dojmom som po vyzvaní klesla na stoličku. Nemohúco som civela na svoje pedantne pripravené podklady ohľadom mojej osoby. Asi mi budú nanič, šípila som intuitívne. Intuícia ma ešte nikdy nesklamala, ani tentoraz nie. Snažila som sa udržiavať očný kontakt s ľuďmi, čo mi kládli tie príšerné otázky. Prečo ste zareagovali na ponuku našej spoločnosti? Aké sú vaše doterajšie pracovné skúsenosti? Nemyslím si, že nijaké, ale odprezentovala som ich mizerne a v duchu som si nadávala že si musím doma nájsť nejakú dobrú self-PR knižku a po nociach sa nejaké nezmysly nabifliť. Aké máte skúsenosti s cestovným ruchom? A zrazu v tomto momente som dostala nečakaný skrat. Nemôžem predsa povedať, že totálne nulové, ale na tú prácu si trúfam. Pokúsila som sa teda situáciu zahmliť a posunúť do outu, aby sa debata tak trochu rozvírila: „No, s cestovným ani tak nie, ako skôr s cestovateľským. Prešla som si rôzne európske veľké, aj menšie mestá, keďže som tam chodila pracovne. A boli to dosť rušné mestá," uzavrela som nonšalantne. Zrazu na tvárach všetkých zaihrali úsmevy. Ale nie také, aké som chcela. Dokonca aj slečna, ktorá mala hrať prívetivú, sa usmievala akosi kŕčovito. No zbohom.

Nevzali ma. Zásadné poučenie: nikdy na pracovných pohovoroch nevtipkovať! Zhruba o mesiac som sa čírou náhodou dostala do inkriminovaného hotela a dozvedela sa, že na tú pozíciu prijali milenku majiteľa hotela, ktorú personál volal nanajvýš diskrétne: druhá pani manželka. Kým mi došlo, o kom asi tak rozprávajú, zhŕklo sa okolo mňa množstvo ľudí z personálu a všetci robili také čudné gestá, veľavýznamne pohmkávali a vraveli, no veď viete. Neviem. Až po nevyhnutne dlhom čase horúčkovitého uvažovania, čo asi dnes v praxi volajú týmto termínom, mi to docvaklo. „To neviete povedať milenka?" rozhorčila som sa na ligotavo-mramorové, príliš hlučné foyaer hotela, ktorého nezvyčajná akustika priniesla patričný efekt. Doteraz sa mi zdá, že bol aj s niekoľkonásobnou ozvenou. Personál sa razom rozbehol po svojej práci a recepčný s panikou v očiach neuroticky odprezentoval: „Pssst!" To už som sa len trpko usmievala, hľadela do prázdna a v podstate som bola šťastná ako blcha, že nemusím byť niekoho „druhou pani manželkou", aby som si našla prácu v regióne, kde je to pomerne ťažké. Spomenula som si aj na ženskú z Hiltonu, aká asi musela byť sklamaná, že ju s takou zvučnou praxou nezvali. Ja som bola, a zrejme aj budem v tejto oblasti elév. Ale ona? Z Hiltonu, Ritzu a ešte neviem odkiaľ, a dostane košom. Zato milenka to vyhrala. Aspoň na čas. Na známom portáli ponúkajúcom voľné miesta, som si o mesiac s nadšením prečítala, že hľadajú manažéra môjho hotela.