Lobotómia farebne a bezbolestne

Keď v roku 1986 prišiel na návštevu otcov strýko z Ameriky, na krku sa mu hompáľalo fotoaparátu podobné zariadenie, z ktorého na náš veľký údiv vychádzali hotové fotografie. Bol to jeden z tých zázrakov Západu, akých sa nám vtedy nedostávalo a ktoré v mojej detskej hlave hovorili presvedčivým faktom, že tam vonku je to iné. Nemala som jasnú predstavu, aké to tam je, nehovorila som si, že je to lepšie alebo krajšie, že je tam tráva zelenšia a slnko jasnejšie. Ale vedela som, že je to tam iné, ako sú iné tie fotky z polaroidu.

Keď sa s nami strýko na letisku lúčil, zložil si už prázdny Polaroid z krku a zavesil ho na krk mojej sestre. Bolo to krásne gesto, hodné zvečnenia minimálne do National Geographic, ale bolo to len gesto, pretože nám nenechal žiadne kazety s filmami a najbližší obchod s nimi bol síce iba šesťdesiat kilometrov vzdialený v susednom Rakúsku, ale v osemdesiatom šiestom by to za sedemdesiatimi horami a sedemdesiatimi dolinami bolo bližšie a dostupnejšie. A tak Polaroid skončil v skrini za teplými, ručne vypletanými pulóvrami s halucinogénnymi vzormi, aké naša mama vtedy plietla aspoň štyri za sezónu, aby nevyšla z cviku a nezbláznila sa.

V deväťdesiatych rokoch sme sa sťahovali a za svetrami objavili čierny poklad. Sestra sa ho chopila a rozhodla sa, že si jednu kazetu s polaroidmi kúpi, aby to aspoň vyskúšala. Po dôkladnej rozvahe si povedala, že nebude fotiť len tak hocičo, ale že zveční na polaroidy nejakú úžasnú rodinnú udalosť, skvelú rodinnú párty, kde bude zábava tiecť prúdom a jej okamihy hodné zaznamenania bude sestra vytrhávať z reality a ukladať na kúsky polaroidu. Neviem, čím to bolo, ale k takej udalosti celé deväťdesiate roky neprišlo.

A potom prišli digitálne fotoaparáty. Dnes už má pomaly každý člen rodiny, vrátane batoliat a psov, svoj vlastný aparát, ktorým môže zaznamenávať svet okolo seba bez skromnosti nutnej pri použití filmu, nieto ešte drahého polaroidu. Odfotíte, pozriete, zmažete, odfotíte znova. Nič nezostáva na náhodu, ak sa nám záznam reality nepáči, upravíme ho, aby bol vernejší, realistickejší, farby teplejšie alebo studenšie. Realita na viac pokusov. Polaroid sa zase nikomu nehojdá na krku, vytrvalo čaká za kašmírovými svetrami v niečiej skrini.

Nedávno som narazila na niekoľko stránok, kde Polaroidy žijú svoj život veľmi intenzívne. Každý deň jedna polaroidová snímka zdokumentuje atmosféru, ľudí, náladu, pocity tvorcu. A keď sa všetci používatelia Polaroidov stretnú na jednom, aj keď virtuálnom mieste, vznikne z toho akási druhá verzia tohto sveta, svet paralelný, takmer totožný s naším, a predsa celkom odlišný. Pretože polaroid nezachytáva realitu verne, ako sa o to zo všetkých síl snaží fotografia alebo film. Polaroid skresľuje, ale nehanbí sa za to. Polaroidová fotografia sa mení od okamihu, ako vylezie z fotoaparátu a pomaly naberie svoje kontúry a farby, proces jej premeny sa nezastaví. Mení sa každým dňom, až vyzerá len ako vzdialená spomienka na okamih, ktorý bol zaznamenaný. Farby sú snovejšie, atmosféra sa zahmlieva. Polaroidy sú istou formou denníkov, tiež nezaznamenávajú realitu realisticky, ale ju prifarbujú, robia ju krajšou, než v skutočnosti je. Robia spomienky sladšími, spomínaniahodnými, pri hrabaní sa v polaroidových spomienkach nepotrebujete na drôte psychológa. Blesk z polaroidového fotoaparátu vám navždy ožiari mozog, vymaže z neho všetko negatívne, zanechá len to pekné. Tomu sa hovorí skutočná bezbolestná polaroidová lobotómia.