Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Soňa B. Karvayová | 6.9.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Na krížnych cestách a bez mapy

Blank

Jedna z mojich obľúbených blogeriek, Dánka Kristina, prednedávnom riešila zlomový okamih vo svojom doterajšom živote. Obidve deti začali chodiť do školy a ona sa teraz musí rozhodnúť, či a ako bude pracovať ďalej. Kvôli deťom pred rokmi nedokončila školu, takže vlastne nemá veľa možností, nemá žiadnu poriadnu odbornosť, ani prax a tiež si nevie predstaviť, že by sa na full-time zamestnala v nejakej firme, sedela od rána do večera na zadku v kancelárii a nemala možnosť kreatívne sa prejavovať, ako sa realizovala, kým bola doma s deťmi. Musí nájsť nový smer svojho života, a to nikdy nie je jednoduché.

Niečo asi visí vo vzduchu. Možno je to začiatkom nového školského roka, koncom leta a začiatkom temnejšej časti roka (aspoň pre tých, čo delia rok na leto a zimu). Za posledné dva týždne som mala s piatimi rôznymi ľuďmi nezávisle od seba rozhovor o zmysle života a o ich ďalšom smerovaní. Každý z nich sa náhle ocitol na pomedzí, niečo v ich živote sa zmenilo, alebo naopak, niečo, na čo sa spoliehali alebo v to odjakživa dúfali, sa nedostavilo. Niekomu zomreli rodičia, niekto nenašiel partnera, niekto túži po dieťati, a nedarí sa mu počať. Niekto stratil prácu a niekto zostáva v zamestnaní, ktoré ho neuspokojuje. Všetci zrazu zastali na pomyselných krížnych cestách, okolo nich chlad, hmla a tma a oni nevedia, ako ďalej. A vy im ani nemôžete pomôcť, pretože cestu má každý svoju vlastnú a dobrými úmyslami sa dláždi iba cesta do pekla. Môžete na tých krížnych cestách s nimi chvíľu postáť, podržať ich za ruku, aby sa prestali báť tmy, prebrať pre a proti všetkých možností, požičať čiapku, kým sa dostanú zase do teplejších oblastí a držať im palce, aby našli odvahu vykročiť do tmy.

Ja sama som si smer cesty zvolila už pred mnohými rokmi a držím sa jej, ako to len ide. Niekedy idem priamo do cieľa s presnosťou na stotiny milimetra, inokedy sa strácam, mapa aj kompas sú fuč a zásoby vody sa krátia, niekedy kráčam len tak po pamäti, ale snažím sa aspoň dodržať azimut. Keby som však zrazu nevedela, ako ďalej, asi by som sa riadila radou, ktorú dostala od jednej blogerky Dánka Kristina. Snažila by som si spomenúť na svoje detstvo, na všetko, čo mi vtedy robilo radosť a čo ma robilo šťastnou. Zaznamenať si každú drobnosť. A práve v tom zozname detských radostí sa skrýva kľúč k tomu, čo ma inšpiruje aj dnes, čo mi dáva energiu a robí mi radosť. Tam niekde sa skrýva plán cesty životom.

S cestou životom je to asi tak ako s každou inou cestou. Niekto si ju plánuje dlho dopredu, potrebuje si upresniť každý detail a nestojí o prekvapenia. Iní spoliehajú na ponuky na poslednú chvíľu, aj omyl berú ako dobrodružstvo, nenechajú sa odradiť nečakanými zmenami. Niekto vyrazí bez mapy a cieľa, vedený len vlastným nosom. A niekto, celkom proti prúdu, vyráža na letnú dovolenku zásadne vo februári. A niekedy je celkom jedno kam, ale či kráčate. A vtedy je to tak, ako tvrdia mnohí, že cesta je cieľ.



Soňa B. Karvayová  viac od autora »
Vaše reakcie [7]
:: Súvisiace reklamné odkazy