Sorry, Jamie!

Aj koncom tohto júna som si povedala, že sa cez prázdniny naučím variť. Je určite trápne, že vo svojom veku si musím dávať takéto predsavzatia, ale tento fakt mám srdečne na háku. Vôbec za tým netreba hľadať rodové stereotypy a súvisiacu problematiku – mňa len, celkom banálne, varenie nezaujíma a nebaví. Všetkých, ktorí tvrdia, že táto činnosť je vlastne druh umenia a najradšej sa jej venujú, keď vyvárajú pre niekoho iného, viem pochopiť, ale opakovať po nich nemusím. Ak totiž príde na lámanie chleba, vždy viem nájsť aspoň desať aktivít, ktoré by som v tej chvíli bez debaty robila s väčšou radosťou.

Hlavný dôvod je zrejme v tom, že v tomto smere bolo o mňa vždy nadštandardne postarané a na druhej strane som sa v tomto smere nemusela nikdy o nikoho starať ja, a to už je všetko, čo k tomu treba povedať, lebo aj tak chcem písať o inom. Keď som si teda tieto prázdniny znova povedala, že sa naučím variť, bolo to hlavne preto, aby som si, takmer rituálne a s pasiou patriacou k tomuto rozhodnutiu, mohla zasa čítať svoju obľúbenú Knihu kuchárskych predpisov a rozpočtov. Marie Janků-Sandtnerová ju napísala tak, že na vyjadrenie rešpektu k jej štýlu som ochotná jedného dňa sa zaťať, reálne sa o niečo pokúsiť a Jamieho Olivera s inými machrami odložiť do penzie na dlhé nudné večery.

Určite som už o tom niekedy niekde písala, ale pre tú knihu samu seba ochotne zrecyklujem. Hoci vyšla v 20. rokoch 20. storočia (alebo v tridsiatych, tá moja je taká šalátová, že sa to z nej nedá vyčítať a našla som dva dátumy vydania), jej jazyk je stále čerstvý, pútavý a hlavne vtipný. Pri niektorých zo stoviek receptov namiesto tečúcich slín zostáva rozum stáť a už len názvy provokujú k plodným úvahám. Čitateľ môže takto napríklad vďaka receptu na Polievku z jarných byliniek zistiť, že živiť sa lesnými plodmi a korienkami nebude len floskula z rozprávok, dozvedieť sa o závarkách a vložkách a usadlinách a svitkoch, ktoré sa dávajú do iných polievok, objaviť, že už tak dávno sa vyprážaným zemiakovým lupienkom hovorilo chips, rozmýšľať, čo asi môžu byť Pečené čvíkoty alebo Napodobnené slučie vnútornosti, či Baraní pilaf alebo Kel ako mozog budú chutiť rovnako odpudivo, ako znejú, alebo sa v opačnom extréme pri až provokatívnom množstve receptov na koláče trestať za realistickú predstavivosť.

Aj keď býva kniha označovaná za najobľúbenejšiu českú kuchársku príručku, pre mňa je to v prvom rade skvelá beletria. Mám v nej obľúbené pasáže, z ktorých tie najlepšie sa väčšinou objavujú na začiatkoch jednotlivých kapitol. Autorka v nich vždy spraví pôvabné stručné školenie k rozoberanej téme; napríklad vďaka úvodu do hydinovej sekcie budeme vedieť, že ktorá gazdiná je nútená sama zabíjať hydinu, má si pri tom počínať rýchle a obratne a má ju zarezať ostrým nožom, aby bolo zviera hneď usmrtené. Keď už sme pri likvidovaní toho, čo má neskôr byť skonzumované, tento akt vie Sandtnerová podať tak eufemisticky, až si človek myslí, že opis sa týka drobných žiačok baletnej prípravky: Pekné mladé jarabice, ktoré majú bledé nôžky, celé ošklbeme, aj hlavičky. Potom očistíme nôžky vrelou vodou, odsekneme pazúriky, vyčistíme zobáčiky, opálime chĺpky, vypitveme a utrieme obrúskom.

Keď na inom mieste píše, že dobrá je mladá, neuvädnutá a dobre vyvinutá, znie to síce šťavnato aj lákavo, ale vo všetkej počestnosti tým myslí zeleninu, pri nákupe ktorej sa nešetrí, pretože drahšie kúpi gazdiná, ktorá si vyberie zeleninu síce lacnú, ale potom z nej musí odkrájať nahnilé, nepotrebné korene a skazené listy. Edukatívne sa vyjadruje tiež o ovocí – Od kvitnutia až do zrenia vystavuje strom svoje plody slniečku a preto ký div, že je v ovocí toľko vôní a sladkosti, že občerstvuje človeka a dodáva mu zdravú farbu – a podobné zaujímavosti sa týkajú aj iných zložiek potravy a spôsobov ich úpravy (napr. podrobná kapitola o mrazených potravinách). 

Najviac zábavné je ale to, že autorka dokáže do textu prirodzene dostať fakty, ktoré hovoria aj o niečom inom než len o varení. Ako napríklad tento postreh: Veľkú výhodu majú gazdinky vo veľkých mestách, kde môžu piecť na plynovom alebo na elektrickom sporáku. Na ňom sa dá teplota regulovať a keď gazdinka už pozná sporák a sa oboznámi s jeho vlastnosťami, potom už nechce viac ani variť ani piecť na obyčajnom sporáku. U nás je pečenie a varenie plynom a elektrinou ešte len v začiatkoch, ale príde čas, že aj naše kuchárky, tak ako v iných európskych mestách, sa presvedčia o výhodách tohto spôsobu varenia. V časti venovanej nápojom sa zas píše, že v roku 1638 bolo v Káhire vyše 2 000 kaviarní a začiatkom 18. storočia jeden arménsky obchodník zriadil prvú kaviareň v pražskom Starom meste. Takisto je potešiteľné, že v dobe, keď možno rátate, koľké z vašich bývalých spolužiačok ešte nemajú anorektické tendencie, vám niekto ponúkne Ukážku jedálnych lístkov na stučnenie alebo veľa ďalších rád využitia jedla na liečebné účely.

Knihu som zatiaľ nikdy nestihla preskúmať celú, je to, koniec koncov, sezónne čítanie, takže stále je v nej čo objavovať. Kade chodím, tam ju odporúčam ako vysoko čitateľnú záležitosť a už teraz viem, že sa z nej takto o rok budem učiť variť s veľkou radosťou.