Aby sa nestratil úškľabok na tvári

Bývali ste niekedy vedľa hudobníka? Dennodenne vám píli uši stupnicami a cvičeniami, stále dokola to isté, počujete jeho vzostupy aj pády, keď sa mu darí, aj keď sa mýli. Cvičí, aby nevyšiel z cviku, aby sa do prstov, stvrdnutých od strún, nevrátila citlivosť, aby sa nestratil úškľabok na tvári, vďaka ktorému má taký skvelý nátisk na saxofón. Cvičí, aby kŕč nepovolil, hlasivky zostali rovnako pružné, aby nádych stačil na ponor do najhlbšieho jazera hudby.

A bývali ste niekedy vedľa spisovateľa? Robí to isté, čo hudobník, len vďaka tomu, že sa už namiesto písacích strojov používajú počítače, nič o jeho cvičení neviete. Neprezradí ho hlasné búšenie do klávesnice, ktorým by vyrážal do farebnej pásky diery. Dnešní spisovatelia sú pomerne tiché a nenápadné bytosti, ktoré v intimite vlastného domova, pri kaviarenskom stolíku alebo v parku na lavičke zabijú vlastného otca, rozložia osobnosť, pretiahnu pol mesta, spustia Armagedon. Potom si dajú šálku kávu alebo čaj, na obed si dajú niečo, o čom by sa hanbili písať aj do denníčka a idú po deti do školy alebo obrážať obchody so značkovými zvrškami.

Jediný rozdiel medzi hudobníkom a spisovateľom je ten, že ak má spisovateľ dobre vyvinutý zmysel pre archivovanie každého svojho písaného textu, či už je to rozpísaná poviedka, štvorveršová básnička alebo zoznam na nákup, môže jedného dňa svoje zápisky vydať a niečo na tom dokonca aj zarobiť. Pri troche šťastia (ktoré musí byť, povedzme si úprimne, hlavne na strane čitateľa) sa to dá aj čítať, môžete sa pri tom zabaviť, môžete objaviť v spisovateľovej duši zákutia, o ktorých ste ani netušili, alebo ktoré máte tak radi. Môžete si ich zobrať všade so sebou, analyzovať ich, bivakovať v nich ako v starom rodinnom stane fľakatom od toľkých dažďov, slnečných páľav, zvratkov a zvyškov jedla a alkoholu, ktoré na ňom spočinuli, až tie fľaky začnú rozprávať vlastné príbehy. A ak sú tie príbehy ako príbehy zo Stanu Margaret Atwoodovej, sú malé a načechrané ako vatové tampóny a ak je ich veľa, obalíte sa do nich ako do poctivej vatovej bundy, za ktorú by sa nehanbil ani váš dedko, amatérsky horolezec. Z tých príbehov lezú červy, ktoré nie sú odporné, behá v nich kura Strašpytlík, ktoré nie je smiešne, žije v nich hlas, ktorý má vlastný život, sú v nich príbehy zo života, aj čisté výtrysky predstavivosti pustenej z uzdy, pustenej na slobodu, do divočiny fantázie. Sú to „gejzíry nápadov“, ako kedysi rada hovorievala moja učiteľka tvorivosti, ktorá by väčšinu týchto textov pokladala za bláboly, keby sa pod ne nepodpísalo známe meno. Ale známe meno sa podpísalo a mne sa aj vďaka týmto textíkom, ktoré niekedy ani neznesú označenie poviedka, zdá to známe meno ľudskejšie a bližšie, pochopiteľnejšie a známejšie. Nielen svojou odvahou prísť s kožou na trh a ukázať zo seba aj toto ja, ktoré by väčšina iných spisovateľov asi schovala do najhlbšieho šuplíka, kde by ho našli až správcovia literárnej pozostalosti. Aj zmyslom pre humor, uletenosť, faktom, že sa neberie až tak vážne. A to je, škoda, ale je, v súčasnosti nielen medzi spisovateľmi veľmi vzácne.

Takže ak máte radi Margaret Atwoodovú alebo naopak, nemáte ju radi, ak máte radi krátke texty v útlej knižke do električky alebo na záchod alebo len radi pozorujete, kam až môže zájsť ľudská predstavivosť a zručná spisovateľská ruka, toto je knižka presne pre vás.

Margaret Atwoodová: Stan
Vydavateľstvo: BB/art, 2006 

Knihu na recenzovanie poskytlo internetové kníhkupectvo Martinus.