Postrihaní fajčiari pred nemocnicami a ďalšie smutné veci

Nezaoberám sa tým, na čo presne myslela štvorica z Birminghamu, keď pred pár rokmi po niekoľký krát zmenila názov a zostala pri Editors. Vo fóre ma niekto okúňajúci sa prezradiť svoju veľkú identitu určite patrične poučí. Pre mňa sú to strihači a hotovo. Túto filmovú profesiu zvykne ostatná časť štábu zbožňovať, pretože takýto človek, ak je pravda šikovný, vie aj z mizerného, horko-ťažko zbúchaného materiálu, vysekať pozerateľný výstup. A takto nejako to je aj s britskými Editormi.

Aký materiál mali pred vydaním druhého albumu An End Has A Start  k dispozícii oni? Ako kapela – ťažko povedať koľkej gitarovej vlny – samozrejme taký, ktorý stojí a padá na gitarách, a ak aj toto banálne vymedzenie nie je už rovno diagnózou, treba k nemu ešte niečo dodávať? V pomalých melancholických pesničkách sa treba prehrýzť dlhými pasážami, kým konečne prídu refrény, melódie ktorých síce človeka neotrávia, ale ani pozitívne neodrovnajú. Pokiaľ ide o texty, tak pomedzi občasné (teraz z kontextu vytrhnuté, samozrejme) neveselé frázy typu baby there’s no need to cry, tears in my eyes alebo fall down to my knees sa v nich v rôznych podobách objavuje smrť a strata, bolesť a choroby, smútky a konce. Témy, ktoré nebezpečne balansujú na hrane už aj pri bežnej konverzácii a ak napríklad v hudbe nie sú spracované so špeciálnou citlivosťou, riskujú označenie výstražným „Nechytať, pátos!“. Frontman kapely Tom Smith býva navyše prirovnávaný k Paulovi Banksovi z Interpol a cez neho oblúkom k Ianovi Curtisovi z Joy Divison a k tomu všetkému si dovolí mať ešte aj frajerku, ktorá moderuje na BBC Radio 1. Strašné.

Žiadna výhra, na prvý pohľad.

Lenže! Okrem tohto všetkého má ten materiál jednu veľmi dôležitú silnú stránku. Chlapci ho na album dobre poukladali. Zamaskovali chyby, potlačili detaily, ktoré mohli vyznieť neuveriteľne, vytiahli to, čo sa podarilo a pridali trochu šťavy s farbou. Pesničky sú zostavené a vyvážené tak, že z nich lezú, áno, pocity a napriek tomu v konečnom dôsledku nevyznievajú gýčovo ani nudne. Môžeme tomu povedať aj kvalitný strih. Album ako celok z výšky trochu viac než od vlastného nosa potom síce vôbec nemusí byť dobrý, ale ak sa vám, hoci si nemôžete pomôcť, páči, nech sa páči. Možno je to, tak ako u mňa, vďaka obrazom, ktoré sa na ňom počúvaním dajú vidieť. Za obrazmi sú scény, za scénami príbehy a za nimi, ak to dovolíte, vy. Povedzme už len v prvom singli z albumu a hneď aj jednom z najväčších hitov kapely, kde Smith spieva, že najsmutnejšia vec, čo kedy videl, sú fajčiari pred nemocnicou. Predstava chorôb schovávaných pod erárnymi županmi a zápaliek v papučiach trebárs pred Národným onkologickým je pre mňa, priznávam, taká silná, až z nej mám trochu strach.

Lebo keď raz pri tej nemocnici niekto uvidí stáť mňa, budem vedieť, že tuší, ako sa asi cítim. Napríklad.

Editors – An End Has A Start (Kitchenware Records, 2007)