Päť rokov na turné

Gitarista a spevák Björn Dixg?rd a basgitarista Carl-Johan Fogelklou, členovia švédskej kapely Mando Diao, si pred svojím  vystúpením na festivale Bažant Pohoda našli pár minút na krátky rozhovor. Kým na nich v zákulisí čakal poľský fanklub, oddychovali vo svojom klimatizovanom autobuse a vzhľadom na rozpálené letisko by vôbec neprekvapilo, keby sa odtiaľ ani nepohli. Aj im bolo veľmi teplo a najprv sme rozoberali, či sa to do ôsmej, keď začnú hrať, zlepší. Zhodli sme sa, že jednoducho musí a začali s rozhovorom, počas ktorého boli obidvaja síce struční, no vyvážili to svojou bezprostrednosťou. Žiadne hviezdne kŕče, civilní sympatickí chalani, od rovesníkov líšiaci sa možno len množstvom času, ktorý vďaka dlhým šnúram trávia práve v autobusoch a ďalších súvisiacich priestoroch. Keď potom o dve hodiny odohrali výborný koncert, bolo až neuveriteľné, že ide o tých istých zničených ľudí, ktorí len pred chvíľou bojovali s teplom. Kapela má teda naživo veľký šmrnc a keďže rozhodne vie, čo so sebou, nie je to snáď jediná vec, v súvislosti s ktorou sa raz o nej bude hovoriť. 

Koľko koncertov ste odohrali za posledný týždeň?
C.J.:Štyri alebo päť?
Björn:Myslím, že ich bolo päť.

Nie ste z toho už unavení?
Björn:Hej, trochu sme.
C.J.: Práve teraz to začína byť únavné, ako keby sa to nikdy nemalo skončiť. Zober si, že na turné sme prakticky päť rokov.

To je celkom sila. Bavia vás tie koncerty ešte vôbec?
Björn:Samozrejme, veď preto stále hráme. 
C.J.: Hlavne, keď prídeme do krajiny, v ktorej sme nikdy predtým nehrali, vtedy je to zábava. Presne ako tu dnes, bude to špeciálne, lebo sme u vás prvýkrát.

Máte za sebou stovky koncertov. Predtým ste predskakovali známejším kapelám, teraz už iní hrávajú pred vami. Môžete takéto rozdielne typy koncertovania porovnať?
C.J.:Na vlastnom koncerte si to ty, kto určuje pravidlá. Keď si na koncerte niekoho iného, musíš sa prispôsobiť tým jeho, nemôžeš hrať toľko, koľko by si chcel a podobne. Aby som bol úprimný, nemám veľmi rád, keď hrám ako predskokan.
Björn:Vtedy si nerobíš veci po svojom, alebo nie úplne. Nemôžeš si to celé vyžrať.

Stíhate robiť nové pesničky, keď tak veľa koncertujete?
Björn:Niekedy je to naozaj ťažké, pretože všetku kreatívnu energiu minieme na živé hranie, ale fakt sa snažíme a skladáme tak často, ako sa len dá.

Kapelu ste založili v pätnástich. Ste po tých desiatich rokoch ešte kamoši?
Björn a C.J. (jednohlasne): Jasné!
Bjorn: Dobrí kamoši. Rozhodne to nie je žiadny horor.
C.J.: Stále je to o tom, že si hranie užívame a nejako veľmi nekomplikujeme. 

Borlänge, odkiaľ pochádzate, je vraj veľmi nebezpečné mesto. Odrazilo sa to nejako vo vašich pesničkách?
C.J.:Podľa mňa áno. Prostredie, ktoré je okolo teba, ťa núti cítiť, myslieť a existovať určitým spôsobom. No a takýto druh prostredia ťa dokáže vyprovokovať k tvorivosti.
Björn:Každý, koho poznám, chce z Borlänge vypadnúť. Nie je to práve najlepšie miesto na život.

V názve jednej pesničky z nového albumu sa objavuje Luc Robitaille. Narážali ste na toho slávneho hokejistu?
Björn:Hej. Gustaf (frontman) našiel doma svoje staré hokejové kartičky. Vybavilo sa mu veľa spomienok z detstva a urobil o tom pesničku. Takže viac než o hokejistovi je to o ňom.

Na albume Ode to Ochrasy je zvláštnych mien a príbehov oveľa viac. Vytvorili ste im aj zvláštny svet?
Björn:Áno, žijeme v kreatívnom svete, stávajú sa nám zvláštne veci, stretávame všetkých tých zvláštnych ľudí, vidíme všetky tie zvláštne miesta uprostred noci, keď ostatní spia. Sme také nočné zvieratá  a toto je život, ktorý žijeme. Mysleli sme si, že „Ochrasy“ by bol dobrý názov pre ten svet, ak ho teda môžeme nazvať svetom.

Tento album ste si aj sami produkovali. Čo to pre vás znamenalo?
C.J.:Znamenalo to mať absolútnu kontrolu nad všetkým, čo je na albume. Boli sme zodpovední za každý jeden zvuk na ňom. A bol to dobrý pocit.
Björn:Neviem, či si to niekedy ešte zopakujeme, myslím si skôr, že nie, pretože mať vždy niekoho, kto na teba dozerá, je fajn. Bolo však dobré a zábavné aspoň raz si to vyskúšať.

Vo Švédsku máte dlhú tradíciu popových kapiel. Podľa vašej hudby sa ale zdá, že ste počúvali skôr zahraničnú muziku a viac Beatles než ABBU.
Björn:To určite, no hlavne sme počúvali principiálne veľa melodickej hudby, rôznych druhov a z rôznych krajín, juhoamerickú, európsku, akúkoľvek.

Je vo Švédsku nejaká kapela, ktorú máte radi a inde v Európe ju až tak nepoznajú?
C.J.:Johnossi, tí sú výnimoční a veľmi dobrí. Dvaja chalani, bicie a akustická gitara, asi najzložitejšie znejúca kapela, akú som kedy počul.

Dokola sa vedú nekonečné debaty o budúcnosti gitarovej scény, o britpope a podobne. Viete odhadnúť, kam bude ďalej vývoj smerovať?
Björn:Ja nie. Nestarám sa o iné kapely a myslím, že by bolo divné, keby som to robil a chcel niekomu radiť. Takisto nie sme britpopová kapela, takže nemôžem hovoriť o vývoji v Británii, ale vo vlastnej skupine. 

Čo by ste ešte chceli v hudbe dosiahnuť? 
Björn:Nahrať ešte aspoň tri-štyri dobré albumy, skvelé albumy. Chceme jednoducho robiť dobrú muziku počas celej kariéry a dúfam, že aj budeme.

Čo hovoríte na vašu popularitu v Japonsku?
C.J.:Istým spôsobom to je zábavné. Byť v inej kultúre a krajine pre nás znamená vidieť množstvo nových ľudí a viac si zvykať na odlišné miesta. Týmto akoby sme už ani neboli Švédmi – skôr sa z nás stávajú svetoobčania. 
Björn:V súčasnosti vlastne už nie sme švédskou kapelou, pretože v zahraničí sa teraz pohybujeme oveľa viac ako po Švédsku.
C.J.: Napríklad v Európe máme toľko koncertov, že keď prídeme na Slovensko, cítime sa tu byť rovnako doma ako vo Švédsku.

Ďakujem za rozhovor.

Spomínaný album Ode to Ochrasy si môžete vypočuť a kúpiť tu.

Foto: Filip Drábek