Odložiť, alebo vyhodiť?

Svet sa skladá z protikladov. Bez protikladov by bola na svete nuda. Taká nuda, že by hádam aj obloha spadla na zem, čo by ju to prestalo baviť. Protiklady sú užitočné. Vytvárajú protipól pre svoj protiklad. Sú ako rozhádaní vášniví milenci. Držia si odstup, ale nemôžu bez seba žiť. Bez čiernej by biela vyzerala ako sivá, bez ľavej by pravá bola vlastne uprostred. Bez žien by muži hneď v prvej generácii vymreli a bez pesimistov by optimisti neupadali do takej životnej eufórie. Bez konzervatívnych by slobodomyšlienkari neboli takí slobodní, bez aktívnych by sa aj pasívni zdali činorodí, bez hore by nebolo dole.

Systému, ako to s protikladmi funguje, celkom dobre rozumiem. A dobre mám overený aj fakt, že protiklady sa priťahujú. Vidím to dnes a denne v partnerských vzťahoch a manželstvách, kde sú protiklady, tam sa partneri nikdy nenudia. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa rozhodne nenudia ani dvojice tvorené zhromažďovačom a vyhadzovačom, najmä ak sa rozhodnú, že nastal čas upratovania alebo že treba vymaľovať. Zhromažďovač, ako je už z jeho mena jasné, by si rád všetko nechal, pretože sa to ešte niekedy môže zísť. Z tohto starého kabáta sa dá ešte ušiť taška, zo starých pančúch uháčkovať koberček, stará dvojplatnička sa ešte zíde pri zaváraní alebo v čase, keď sa pokazí nová dvojplatnička (práve vybalená zo škatule). Na každý papier sa dá ešte kresliť, nenositeľné topánky ešte môžu slávne zabodovať v divadelnom predstavení a táto škatuľka? Táto škatuľka sa ešte určite na niečo zíde. Pretože každá škatuľka sa na niečo zíde.

A tak otvoríte skriňu alebo perinák a cítite sa ako archeológovia vo vlastnom živote. Tu je ten strašný sveter, v ktorom som chodila na strednú, zošity zo základnej školy, šaty, v ktorých som bola na stužkovej (veľkosť už nesedí, strih je nemoderný, ale je to pekná látka, raz sa z toho spravia vankúšiky), škatuľa od bonbónov, ktoré doniesol v polovici osemdesiatych rokov strýko z Ameriky, stráži zbierku gombíkov. Nie je nič horšie ako kreatívny zhromažďovač. Ten si nájde ospravedlnenie na odloženie čohokoľvek v záujme veľkého umenia.

Vyhadzovač je už po druhej skrini schopný vyskočiť z okna alebo aspoň pod okno objednať veľkokapacitný kontajner, kam by sa všetko nahádzalo a vyviezlo niekam veľmi ďaleko (pričom zhromažďovač sa nesmie dozvedieť kam). V múzeu by sa maľovalo jednoduchšie. Vlastne neviem, čím to je, že nakoniec všetci prežijú v zdraví, vymaľuje sa a izba sa dostane viac-menej do pôvodného stavu. A ak nám šťastie praje, vyhadzovač má pocit, že sa predsa len podarilo niečo z toho množstva harabúrd vyhodiť a zhromažďovač vie, že jeho najväčšie poklady zostali uchránené.

Ale so zhromažďovačom to nie je až také beznádejné. Aj z neho sa stáva vyhadzovač, ak príde k inému zhromažďovačovi. Veď z cudzieho krv netečie, vyhodenie cudzej veci nebolí a ak sa jej zhromažďovač na návšteve láskavo ujme (veď po poslednom upratovaní za asistencie vyhadzovača mu doma zostalo nejaké voľné miesto), je nakoniec opäť pomyselná ovca sýta, aj celá.

A čo sa stane, keď sa stretnú dvaja vyhadzovači? Zavládne nuda, pretože nemajú čo vyhadzovať. Sedia v upratanom poloprázdnom byte, ktorý by každému zhromažďovačovi pripadal sterilný ako obchod s nábytkom. Ale to sa nám zhromažďovačom nemôže stať.