Kostra v skrini

Všetci sú takí spokojní. Mamina žiari, lebo napriek výdatnej polpenzii nepribrala ani deko, syn má spočítané, že dnes už len raz obídu to mrte veľké jazero a v kutici za recepciou bude môcť skajpovať s rovnako unudenými spolužiakmi, tato si v duchu pochvaľuje neskutočné ticho nebeské a dcéra progresívnych rodičov velebí za rozhodnutie nechať túto sezónu šušťáky konečne doma.

Potom okolo prefrčí nadutá dôchodkyňa s bradavicou na nose. Tato pohotovo zahlási, koho mu tá stará rašpľa pripomína, mamina ho upozorní, nech nevyrýva, dcéra diplomaticky poznamená, že istá podobnosť sa poprieť nedá a syn si bez slova prezieravo do uší vopchá nový Korn.

Lenže mamina to len tak nenechá a dotknuto žiada vysvetlenie. Keď ho naštartovaný tato expresne vybalí, nad Štrbským plesom sa výstižne zatiahne. Pomedzi augustovú prehánku si ostatní rekreanti v následnej nepeknej verbálnej výmene vypočujú, že kvôli pažravej svokre z mamininej strany už dvanáste leto po sebe namiesto Malorky kysnú v železničiarskej ubytovni, ďalších dvanásť rokov sa na tom nič nezmení a ani dvanásť známych tatranských víchric tú lakomú bosorku nedonúti pohnúť mozgom v tej jej tvrdohlavej palici. A hotovo. Je po radosti aj četovaní, všetky raňajky a večere sú osladené škaredým zazeraním a ticho panuje, až kým sa pred domom nevyhádžu z taxíkov kufre a nezačne bilancovanie. 

Každá rodina má vo svojej skrini kostlivca. Takto by uvedenú situáciu popísala jedna anglická fráza. Kostra schovaná medzi oblečením pre mňa znamená niečo ťaživé, môžeme ju vymeniť aj za horúci zemiak, čo páli, alebo kameň v topánke, čo tlačí. Ide jednoducho o ľubovoľnú háklivú vec, o ktorej sa v rodinnom priestore všeobecne vie a ktorá, ak je aj v tom lepšom prípade uzavretá, pravdepodobne stále škrie a bolí.

Vhodný slovenský ekvivalent nepoznám, a tak som sa telefonicky informovala. Pani v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra hľadala ten výraz vo frazeologických slovníkoch tak dlho, až som si uvedomila, že už rozmýšľam, čo za kostru asi suší vo svojej skrini ona a ďalej ma už čakať nebavilo. 

Do akej vety sa to zhrnie, v konečnom dôsledku vlastne až tak nezáleží. Určite viete, čo sa tým myslí a určite ste niečo na tento spôsob zažili. Aspoň na známych famíliách, ktoré takéto artefakty mávajú vo svojich domácnostiach tiež: odveká nenávisť dvoch klanov, čo dovedie ich láskou vzájomne naklonené deti k výstražnej otrave, duch manžela flákajúci sa na nebezpečných hradbách po tom, ako ho zabila manželka s milencom, vášnivá milostná dráma medzi ženou v rokoch a aktívnym juniorom, neskôr označená za netušený antický incest. Do skríň sa často dostávajú príbehy, ktoré pri sledovaní z diaľky pripomínajú zápletky z telenovely a smrdia lacným gýčom. To všetko len dovtedy, kým ich nemáte na stole vo vlastnej kuchyni. Tam zrazu staré hriechy, nikdy nepomenované krivdy vo vzťahoch a iné pekné tvrdé veci účinkujú celkom inak. Dotýkajú sa tých správnych miest, nespí sa pre ne, necítiť ich síce vždy, ale keď už, tak intenzívne, a všetci postihnutí sa ich chcú nastálo zbaviť. 

V každodennej chaotickej praxi sa však kostry zo skríň nikomu vyťahovať nechce. Je málo času, alebo tak sa to aspoň hovorí. Ich majitelia situáciu považujú za dlhodobo udržateľnú a zvládajú ju s elegantným prehľadom. No stačí prejsť niekoľko kilometrov, zažiť akciu pri špeciálnej príležitosti, alebo len obyčajne prísť do iného kontextu. Človek zrazu otočí hlavu iným ako vychodeným smerom a v uvoľnenej atmosfére obdivuje veci, ktoré si doma v živote nevšimol. Presne toto býva pre kostry výživná pôda. Do pohybu ich väčšinou uvádza maličkosť, často úplne nevinná. Napríklad, keď na kare po fernete prídu na rad fotky a začne sa spomínať, keď zo svadby pred polnocou unesú pripitú nevestu, alebo keď sa v najväčšej narodeninovej veselosti vytiahne tá hádka zo Štrbského plesa.

Existujú rôzne typy a druhy: skutočne problematické, hlboko tragické, niekoľko generácií sa ťahajúce a hranice rodín presahujúce kostry, ale aj menej extrémne, celkom tradičné a kuriózne tiež. Miestami sa objaví trocha vtipu a keby napríklad tá naša bola kostra-humoristka, spravím ju atrakciou a vodím k nej školské exkurzie.

Áno, dovolenky môžu byť super resetom, aj sa dá na nich stretnúť s osudovým človekom, aj dočasne vrátiť veci do želateľného stavu, aj neviem čo všetko ešte. Treba si však niekde zapísať, že vysokohorský, morský alebo veľkomestský, turistami vydýchaný vzduch zvykne takej kostričke zubatej urobiť veľmi dobre.