Kto priniesol na Slovensko kultúru?

Milý Michal tretí! Píšem Ti ako panovník panovníkovi, aby som Ťa požiadal o pomoc. Budujem si tu na úpätí Karpát vyše Dunaja svoju malú ríšu, Veľká Morava to volám, aj sa mi darí, ale obsmŕdajú mi tu Východní Frankovia, sto striel im do pečene, a Nemci. Aj im dám po prstoch, zopár ich zhasnem, jamy vykopem, telami ich naplním a sotva tie mršiny prestanú smrdieť, už sa sem zase cpú. Keď nie vojaci, tak kňazi. A tak reku, nebolo by lepšie, keby mi tu Božie slovo šírili ľudia, čo si ich sám zavolám? Bolo! Aj som písal pápežovi, ale ten ma má na háku, odroň jeden rímsky, tak skúšam Teba. Donieslo sa mi, že sa s Rímom nemusíš, nevezmeš to? Už len tomu ignorantovi na pápežskom stolci napriek? Čo sú to pre Teba dvaja duchovní? Nemáš tam v tej Tvojej Byzancii niekoho, koho by si sa rád zbavil? Lebo ak hej, sem s ním.
Vopred vďaka za kladné vybavenie mojej žiadosti. Tvoj Rasťo.
(Rastislav, panovník, Veľká Morava) 

„Hej Metod! Metóóóód. Kde sa motáš, ty solúnsky oplan? Vypľuj to, sem poď, aha, čo prišlo.“

„Ci pana, ta idzem, ňe?“

„Ale počkaj, veď ťa tam nepošlem samého, Morava je veľká, tu, hľa, zoznám sa, toto je Konštantín, pôjde s tebou.“

„Tě pic, říkej mi Cyril, vole! Vo co de?“

„Tuto s Metodom na Veľkú Moravu pôjdeš, Písmo šíriť, v rodnej reči domorodcov gymnastovo zmŕtvychvstanie ohlasovať.“

„A jak mluvjej?“

„Ta jak im gamby narastli, ňe?“

„Čo ja viem? To už je vaša vec, nejako si poradíte. Hlavne sa nezdržujte, hop šup, kufre baliť, kone sedlať, už nech vás tu nevidím!“

Tak vyrazili. Metod a Konštantín, zvaný Cyril, na Veľkú Moravu jazyk niesli a slovesnosť a písmo šli vymýšľať, kultúru tvoriť, vieru zapaľovať, Bibliu prekladať. Ďaleko je veru z Byzancie na Veľkú Moravu, a tak Metod s Konštantínom, zvaným Cyrilom, občas vetičku-dve prehodili, nech im cesta rýchlejšie ubieha.   

„Ta to jake pusto tu, to dze šme?“

„Jo, jo, pusta, to budou Uhry.“

„Vytisňeme!“

A šli ďalej, Dunaj prebrodili, a keď jedného rána na hradisko pod veľkým kopcom narazili, sotva im došlo, že už sú na mieste.

„Hej, dobrý člověče, vy s tim pluhem, co je tohle za tvrz?“ opýtal sa Konštantín, zvaný Cyril, okolo lopotiaceho sa domorodca.

„Nuž, to je slávna Nitra, sídelné naše mesto, matka Veľkej Moravy!“ povedal domorodec.

„A kurva!“ povedal Konštantín, zvaný Cyril, dívajúc sa na drevené hradby a zopár chatrčí.

„Slabo?“ povedal Metod a díval sa tiež.   

„A kto vy ste, vznešení cudzinci?“ spýtal sa sedliak, potešený, že ho aspoň ktosi vzal do úvahy.

„My jsme apoštolové Slovanů, věrozvěstové, Rostislav pro nás poslal, přinesli jsme kulturu, jazyk, víru vašim synům, přinesli jsme písmo svaté a budem ho překládat do jazyka, který teprve vymyslíme. Je tak, bratře?“ 

„Temu kur! Dze maš totu vrchnosc, holota?“

„Ale veď my jazyk máme, ctení páni, aj vieru, aha, Perúnova sekera, a kultúrni už tiež sme, tamto je hnojová jama, tam chodíme, keď musíme,“ skúšal sedliak odradiť solúnskych bratov v neblahej predtuche, že sa bude musieť učiť písať.

„Trim pysk a migaj po Rasťa, bo ce skopem do kocky!“ prerušil Metod prúd sedliakových slov. 

No Perún s nami a zlé preč, pomyslel si sedliak a obehol. 

Prečo Čech a východniar, bez ohľadu na historickú skutočnosť? Lebo keď tak premýšľam nad tým, ako to tu na tom našom malom Slovensku máme, s tou kultúrou dnes a vôbec, nemôžem sa zbaviť dojmu, že najlepšie veci sú z Česka a z východu, a že ak by ktosi kultúru prinášal dnes, tak Česi a východniari. Áno, ľudia východu, srdečné hedonistické nátury, s ktorými sa dá aj vypiť si, aj si dať po papuli, ale všetko v dobrom. Takí sa mi zdajú čistejší, spontánnejší, úprimnejší, či čo. Zvery, keď majú pod čapicou, ale inak srdce na dlani. Ale to môže byť len pocit, takže to nič. A premýšľavejší sa mi zdajú, ale dokázať to neviem.

S tými Čechmi je to iné. Áno, Čehúni sú to, Čecháčkovia, zlaté české ručičky, dejte mi lidi, já to udělám, ale sú to aj Česi, ktorí sa nám posledných sto rokov, vlastne nie, furt, starajú o kultúru a robia tak bez ohľadu na to, či to sami chceme. Už sme štrnásť či pätnásť rokov sami, ale nebyť Česka, nebyť toho, že im automaticky a spontánne rozumieme, nemal by som čo čítať, ani sa na čo dívať. Osemdesiat percent knižnice mi tvoria české knihy. Nie preto, že by som ich preferoval, ale preto, že slovenských prekladov jednoducho niet. Teória, beletria, scifíčka, komiksy, všetko knižky vydané v Čechách. Jasné, mám sa naučiť po latinsky, po grécky, po anglicky, po nemecky a po francúzsky, aby som si mohol filozofov čítať v origináloch, a komiksy a scifíčka, ale čo keď sa mi nechce? Nič, zostanem bez nich, lebo v slovenčine ich sotvakto niekedy vydá. Alebo si ich prečítam v češtine.

Pripúšťam, nemám väčšinové záujmy, bavia ma veci, ktoré môžu baviť ešte tak tisíc ďalších Slovákov, ale nie je kultúra aj o tom, že by sa mala postarať o menšiny? A nielen v národnostnom zmysle slova? Je, lenže u nás nie, nikdy to tak nebolo a pravdepodobne ani nebude, lebo čo si budeme navrávať, nie sme jeden z najkultúrnejších národov na Slovensku. Nečítame v masovom meradle, v krčmách málokedy diskutujeme o Švejkovi, respektíve, aby sme zachovali národný kontext, o Reštavrácii, alebo o Rysavej jalovici, do kina veľmi nechodíme, ani do divadla a ani na tie muzikály už nie. Len telka a bulvár držia prostú Slovač gramotnú.

Mrzí ma to? Hej! Dá sa s tým čosi robiť? Nie!

Kupujem si síce aj slovenské preklady knižiek, ktoré mám už v češtine, aj do kina chodím na filmy len preto, že sú slovenské, aj dvakrát, aj do divadla, na nové hry slovenských dramatikov, ak sa občas nejaká predsa len zo zeme vykope, ale sám to neutiahnem. Sami to neutiahneme. Preto som rád, že hoci sme sa osamostatnili, zostali sme českým kultúrnym lénom, príveskom, v ktorom sa tých ich kníh predá síce len málo, ale nejaké sa predsa len predajú.

Veď ja naozaj príchod Konštantína a Metoda vnímam ako sviatok, prišli k nim, rovnako ako k nám a možno odvtedy, aj vďaka nim, máme k sebe tak blízko. Tak blízko, aby som českú kultúru mohol považovať aj za svoju. Hoci som Slovák jak poleno, napiť sa viem ako nikto, keď robím, robím ako o život, keď to na mňa príde, rozdal by som sa a rád a permanentne sa na všetko sťažujem, lebo mi vlastne vyhovuje byť obeťou.