Pokoj na hraničnom priechode Vajnory-Pezinok

Prvýkrát prešporskí separatisti zaútočili na diaľnici. Dva kamióny odpálené pri Senci spoľahlivo zablokovali oba jazdné pruhy na niekoľko hodín. Bezprostredne po výbuchu sa z oblohy zniesli letáky. Bratislava Bratislavčanom, choďte domov, privandrovalci, my si vystačíme! Mnohé zhoreli, tie, čo nie, majú dnes nevyčísliteľnú hodnotu. Sú to relikvie pripomínajúce samotné začiatky bratislavského národnooslobodzovacieho boja.

Najväčší problém bol s vytýčením hranice. Sporné boli obce Devín, Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica, Rovinka, Podunajské Biskupice, Ivanka pri Dunaji, Svätý Jur, Chorvátsky Grob a mnohé ďalšie, avšak tu sa problémy vyriešili malým pohraničným stykom. Len taký Pezinok, Senec, Limbach či Stupava už mali smolu. Navzdory tlaku vysídlencov z centrálnej Bratislavy zostali vonku. Občas to tam ešte vrie, ale zvykli si. Dôležité je, že od rozdelenia sa nám aj im žije lepšie.

Lebo pravdou je, že ako sa o New Yorku vraví, že to nie je Amerika, tak Bratislava nikdy nebola Slovenskom. Široké bulváre mestskej aglomerácie prestala zamorovať sedlač reptajúca na vysoké ceny, v Auparku už nevidno sviatočných ozízavačov a z malebných obcí a mestečiek Slovenska sa vytratili arogantní Bratislavčania, ktorých tam aj tak nikdy nemali nijako obzvlášť radi. Všetci si vydýchli.

Kapitolou samou osebe v separatistickom boji za samostatnosť Bratislavy boli desaťtisíce rozpoltených Slováko-Bratislavčanov, teda ľudí, čo žili, pracovali v Bratislave, ale víkend čo víkend spôsobovali dopravný kolaps na bratislavských aj slovenských cestách, tiahnuc do svojich rodných miest, viesok a lazov, kde sa potom dva dni sťažovali, ako tam vlastne nič nie je v poriadku. Tieto exempláre boli donútené rozhodnúť sa. Alebo zvolili Bratislavu, alebo Slovensko, dôležité je, že tiahnuť prestali a urobili si poriadok sami v sebe.

Trnava, Nitra, Trenčín, Banská Bystrica, Zvolen, Poprad, ale aj Košice či Prešov prestali trpieť bratislavským komplexom, rozbujneli sa v divokom rozpuku pod prílevom nových kádrov a Bratislava sama sa zbavila nepríjemnej zodpovednosti za všetky problémy, ktoré Slovensko trápili. Naozaj to bol nepomer. Platy, životná úroveň, rozhľad, kultúra, medzi tým všetkým boli pri starých poriadkoch také priepastné rozdiely, že Slovensko s Bratislavou ako hlavným mestom mohli považovať za tú istú krajinu len formalisti.

Dnes to je iné, áno, do Bratislavy potrebujem pas, na druhej strane sa tam však teším statusu cudzinca, turistu, ktorý ak má problémy, pokojne sa môže obrátiť na slovenský konzulát. A funguje to aj naopak. Bratislavčan v Kremnici si už nemusí náklonnosť domorodcov získavať korálkami, farebnými sklíčkami, zrkadielkami a zvončekmi a trpieť pocitom viny, že sa má lepšie. Miestni mu vďačne predajú pivo, stále za zlomok ceny, čo by zaň dal doma, ale už mu doň nenapľujú len preto, že je Blavák.

Je nám jednoducho sveta žiť, Bratislavčania a Slováci znovu k sebe našli cestu. Chvíľu bol problém s pracovnými povoleniami, ale aj to sa ustálilo, vykryštalizovalo, lebo Bratislava prestala byť miestom, kam sa Slovák musí presťahovať, aby sa mu žilo lepšie. A guľometné hniezda a ostnatý drôt na hraničnom priechode Vajnory-Pezinok už tiež stratili opodstatnenie. Niežeby sa z nich nikdy nevystrelilo, ale pár dávok do davu hneď na začiatku samostatnosti presvedčilo aj tých najzanovitejších reptajúcich, že takto to bude lepšie.