Irán detskými očami

Autobiografických komiksov je fakt veľa. Len takto spakruky mi napadli undergroundové príbehy Martina Gašparíka, Maus, Superman, aj David B. sa u nás celkom usadil viacdielnou Padoucnicou. A ešte je tu Persepolis iránskej autorky Marjane Satrapiovej. Jej čiernobiele spomienky na detstvo majú k dielu Davida B. veľmi blízko, a to nemám na mysli práve predhovor, ktorý k jej komiksu napísal.

Marjane Satrapiová je jediným zástupcom svojho umeleckého druhu v Iráne. Preto je namieste otázka, aký prístup k dvojdielnemu Persepolisu by bol vhodný. Na jednej strane má jej história jedného života údernosť a vďaka pohľadu cez detské oči aj netušenú hĺbku, no na druhej strane sme to tu už v podstate niekoľkokrát mali. Oháňať sa Davidom B. a jeho Padoucnicou v úvode nie je tak celkom od veci. Marjane totiž v mnohom napodobňuje Davidov výtvarný štýl, využíva podobné modelovanie postáv a celkovo sa ním dosť inšpirovala. Je to niečo podobné, ako keď v Čechách isté obdobie každý kreslil ako Kája Saudek. Jasné, bol najlepší, ale vývoju komiksu to príliš nepomohlo.

Satrapiová vďaka vypožičanému štýlu ironizuje pomerne pochmúrny príbeh, v ktorom nie je núdza o mučenie, vraždy či iné temné ľudské príbehy. Hoci nakreslí človeka páleného žehličkou, detinská kresba to trochu nadľahčuje. Nevidím to ako negatívum, pretože na jednej strane ide v línii pohľadu cez detské oči a na druhej strane sú takto naznačené udalosti silnejšie.

Keby som mal písať reklamu na Satrapiovej príbeh, v pohode sa dá skonštatovať, že je to najlepší iránsky komiks všetkých čias. Lebo je vlastne aj prvý. I keď ho autorka kreslila v Paríži, kde mala podľa všetkého pokojnejšie miesto na tvorbu. V českom preklade sa objavili už oba diely Persepolisu a hoci nie sú pre odchovancov Gartha Ennisa alebo Loba, aspoň istá skupina intelektuálov bude mať určite o čom siahodlho debatovať. Persepolis si z tohto uhla pohľadu nárokuje na rovnakú pozornosť ako kedysi Maus. Čo na tom, že Spiegelmanov holokaust bol lepší v každom ohľade? Je to predsa iránsky komiks a je taký super. Nie?

Osobne som bol pri čítaní trochu sklamaný. Rozumiem tomu, že Satrapiová podľa všetkého nemala komiksový základ, respektíve jej rozhľad bol trochu obmedzený, ale je to len ďalší z radu autobiografických komiksov. Príliš z neho trčí omieľaný David B. a mohli by sme polemizovať aj s tou iránskou jedinečnosťou. Ak by Satrapiová zostala žiť v Iráne a tam by vznikol aj Persepolis, bolo by to nepochybne zaujímavejšie čítanie, odbremenené nánosom Padoucnice. Takto sa mi to s iránskou jedinečnosťou nezdá byť príliš horúce, najmä ak už Satrapiová žije nejaký čas s manželom v Paríži.

Persepolis vykročil nedávno zo stránok komiksu do podoby celovečerného filmu a bol celkom úspešný na festivale v Cannes, kde ho nominovali na Zlatú palmu. Napokon získal len Cenu poroty. Ešte som ho nevidel, ale zatiaľ žne celkom pozitívne ohlasy. Ak ho Satrapiová nakrútila presne v duchu komiksu, obávam sa, že fanfáry sú zbytočné. Neprekáža mi vykrádanie alebo kopírovanie iných a lepších autorov v mainstreame, ak sa to šikovne s nadhľadom spraví a zaobalí slovkom postmoderna, môže byť. Ale v prípade, že sa niečo začne považovať za umenie, predsa len už by malo odolávať väčším nárokom. A Persepolis im z môjho uhla pohľadu podľahne. Netvrdím, že si nenájde svojich čitateľov, ja som si prvý diel kúpil zo zvedavosti, ale druhý som si už len prelistoval.

Satrapiová, Marjane: Persepolis I. BBart: Praha 2006, Preklad: Richard Podaný. 160 s.
Satrapiová, Marjane: Persepolis II. BBart: Praha 2007, Preklad: Richard Podaný. 180 s.
Komiksy poskytol Brloh.