Pán času mešká

Komiksové zošity domácich autorov nemajú v našich končinách tradíciu. Teda s výnimkou Štvorlístka, ktorý vychádza už dlhé roky a mimovoľne popiera moju prvú vetu. Tak či onak, je pravdou, že zatiaľ okrem detských zošitov ako W.I.T.CH. či širokospektrálneho Asterixa dlhodobo v Čechách a na Slovensku nič nevychádza. Pritom najmä českí autori sa snažili. Pred pár rokmi to bol celkom zaujímavo počítačom modelovaný, no naskrz nudný a nepochopiteľný Gradus, potom biedne fantasy Gorstian. Za posledných dvanásť mesiacov sa objavili ďalšie dva pokusy. Voleman od Jiřího Grusa a Pán času Honzu Bažanta.

Práve Pán času je zaujímavým príkladom toho, ako možno skombinovať americký seriálový spôsob vydávania komiksu s rýdzo českým prístupom. Je totiž niečo ako tradičnejšie poňatý album, ale v malom formáte. Hoci ho autori publikovali svojpomocne, spracovanie celého zošita môže smelo konkurovať počinom veľkých vydavateľstiev. Je vidieť, že ľudia za projektom ho robili naozaj radi. A to až do takej miery, že ho pravdepodobne vydali na hranici finančných možností. Druhé číslo totiž má nasledovať po lepšom ohlase toho prvého. No už je to takmer rok od vydania prvého – a stále nič. Dôvod, prečo sa Pánovi času oplatí venovať aj po takom dlhom čase, je prozaický. Na rozdiel od spomínaného Gorstiana a Gradusa stojí o niekoľko tried vyššie. Autori čitateľa uvádzajú do príbehu pozvoľna. Budujú atmosféru, čomu napomáha najmä zámerná nedokonalosť úvodných stránok. Dve z nich sú naklepané na stroji a majú všetky sprievodné znaky dnes už archaického spôsobu písania. Písmená trochu ubiehajú, sem-tam preklep a prológ tak postupne naberá na obrátkach. Dozvedáme sa, ako si Pán času vytvoril skafander a aké sú následky jeho konania. Stretá bytosti žijúce v bezčasí a snaží sa nájsť cestu späť. Alebo aspoň prežiť.

Výtvarná stránka je kapitola sama osebe. Bažant ako jeden z najvýraznejších nových českých komiksových talentov dôstojne zvláda zachytiť pohyb i dokonalé bezvetrie scén, v ktorých stojí čas. Drobnou výčitkou na jeho adresu by mohla byť občasná neprehľadnosť kompozícií. Vyžaduje si totiž sústredenie na to, aby čitateľ pochopil, čo sa na danom políčku odohráva. Zámerne špinavú linku ťahá trochu smerom ku karikatúre a vytvára tak svojrázny autorský rukopis. Časy, keď každý Čech kreslil ako Kája Saudek, sú podľa všetkého už dávno preč. Najmä ak každý druhý z mladých výtvarníkov má podobne ako Bažant v ruke grafiťácke grify.

Scenár Filipa Nováka je tiež dobrý. Má síce niekoľko miest, kde som nie celkom rozumel príbehu, ale hlavný hrdina je na tom rovnako. Čiže treba počkať, až v ďalších dieloch začne odhaľovať podivné zákonitosti sveta mimo času a potom on aj čitatelia budú múdrejšími. Zatiaľ vieme len, že Novák dokáže načrtnúť príbeh, ktorý má šancu epicky košatieť a nebojí sa ho zasadiť do domácich, teda českých reálií. Zvládol dokonca finty amerických seriálových mágov a na záver vytvoril krásny cliffhanger. Až som sa tak triasol na druhé číslo. Ale po niekoľkých mesiacoch čakania to prešlo iba do jemného očakávania.

Pán času je skvelým projektom na pomedzí rýdzo umeleckého a mainstreamového komiksu. Jeho autori trošku precenili trh, keď čakali, že im prvé číslo zarobí na druhé. Možno je vo veci iný háčik, ale do zákulisia už nevidím. Každopádne by som prítomnosť takéhoto komiksu na pokračovanie na našom trhu uvítal.

Bažant, Honza a Novák, Filip: Pán času. Hurá, Dlouhé prsty, Martin Přibyl 2006, 24 strán
Komiks poskytol Brloh.