DOSŤ!

Platím dane, chodím voliť, ctím zákony, separujem odpad, som vďačný divák reklám, snažím sa kafrať čo najmenej do vecí, ktorým nerozumiem, nereptám. Naopak, akceptujem systém aj s jeho zdanlivo negatívnymi dôsledkami a málokedy mám chuť zakričať si DOSŤ, hoci veľa vecí sa mi nepáči. Nie preto, že si myslím, že z mojej pozície nasrdeného jednotlivca nemôžem veci verejné ovplyvniť, skôr preto, že sa mi nechce rozčuľovať sa tam, kde treba len mávnuť rukou.

Lenže čosi sa zmenilo, čosi zásadné, čosi, čo ma rozpaľuje do červena, len si na to spomeniem a to DOSŤ sa jednoducho derie von. Nedokážem sa zvládnuť, neviem, alebo nechcem sa povzniesť. Áno, je tisíc vážnejších problémov, asi, avšak ja mám tento jeden a nedám si pokoj, dokiaľ ho neodstránim, alebo sa aspoň poriadne nevykričím.

Drišľakoviny!

Poďte nadávať so mnou, nech sa mi aspoň trocha uľaví. Prepínajúc len tak naslepo telku, narazil som na ne a zrazili ma celkom dole, do pozície, keď by som nemal problém poslať do gulagu nielen tvorcov toho programu, ale aj všetkých, čo sa na to programovo dívajú. Neznášam sa, keď som taký, ale odmietam si čo i len pripustiť, že je to môj problém, nie ich. Veru, tentoraz nesklopím uši a nepovznesiem sa, neodosobním, nemávnem rukou. Žiadne také, že nech sa luza baví. Nie, keď to platím aj ja.

Ak by Drišľakoviny šli na nejakom komerčnom kanáli, nepoviem ani slovo, nie, tupý dav sa rád smeje tupým veciam, tak nech si tie tupé veci kúpi prostredníctvom reklamy, ja za to platiť nechcem, nemôžem, ani nebudem.

Ale to mám za to, že som vždy tvrdil, že koncesionárske poplatky jednoducho treba platiť. Nie, netreba a pre Drišľakoviny s tým končím.

Pripustime, že neexistujú žiadne méty, žiadny dobrý vkus, žiadna kultúrna úroveň, ktorá by mala byť naším ideálom. Existuje len konzum, nič viac. V poriadku, prečo ho však mám platiť dvakrát? Že si, inšpirovaný reklamou, kúpim nejaký výrobok, je viac-menej moje rozhodnutie, koncesionárske poplatky platiť musím, lebo inak sa dostanem do konfliktu so zákonom. Nie je to choré?

Je! V svetle Drišľakovín úplne. Prečo nejde na dvojke porno so zvieratami? Že je to hnus a normálny človek by o to nemal ani očkom zavadiť? Áno, súhlasím, ale aký ďalší rozdiel je medzi pornom so zvieratami a Drišľakovinami? Okrem toho, že tie zvieratá asi nedali súhlas k tomu, aby ich ktosi preťahoval, mi nič nenapadá.

Skúšal som to zvládnuť tak, že som sám seba presviedčal o tom, ako sa z tých mojich koncesionárskych poplatkov platia len tie programy, čo sa mi na STV páčia, respektíve aj tie, čo sa mi nepáčia, ale môžem ich nejakým spôsobom rešpektovať, ale nedá sa to. Stále mi to vychádza tak, že z toho, čo zaplatím konkrétne ja, ide zopár halierov aj na Drišľakoviny, a to veru nerozchodím. Nie, nie a just nie, aj keby šiel len halier či desatina, alebo stotina haliera a utekám od zlosti roztrhať mokré noviny.

Pohár mojej občianskej poslušnosti pretiekol, nemohol by som si vážiť ďalej sám seba, ak by som sa na Drišľakovinách podieľal. Veď to, že som až dosiaľ koncesionárske poplatky spoľahlivo platil, ma robí za ten program spoluzodpovedným a túto zodpovednosť ja jednoducho na svojich pleciach ďalej nosiť odmietam.

Ešte neviem, kam až zájdem, ale už som začal zisťovať, kto mi je poslancom. Lebo s týmto naozaj čosi robiť treba.

Nakoniec to možno dopadne tak, že Drišľakoviny predsa len budú mať nejaký ten zmysel. Vyburcovali ma, chcem sa brániť.

Ha, lenže nedáva im to práve zmysel, nie je toto argument predsa len podporujúci koncesionárske výpalné?

Možno aj je, ale tam sa mi nechce zachádzať, nechce, lebo keď už som Drišľakoviny pomaličky začal tráviť, začal sa s nimi vyrovnávať, ľudsky aj občiansky, stal som sa svedkom takejto situácie:

Autobus, sedím, nastupujú ďalší ľudia, muž predo mnou, zanedbaného zjavu, neumytý, smrdiaci, vedie družný rozhovor so spolusediacim. Môžem ich ignorovať, ale nie nepočuť. Tára o tom, aké nízke sú jeho sociálne dávky, ako načierno pracuje a ako je tu všetko nahovno. Cesta trvá tri štvrte hodiny, stihnú toho prebrať viac. Fico nič nesplnil, v krčme nechal sekeru, v automatoch prehral dve stovky, ženu mu chcú vyhodiť z roboty, a tak ďalej a tak ďalej. Nie je problém si toho človeka zaradiť, programová obeť, avšak nič z jeho rečí ma nerozčúlilo viac ako to, že keď v svojom rozhovore preberali, čo treba mesačne platiť, muž víťazoslávne vyhlásil, že oni nič neplatia, ani rozhlasu, ani telke, lebo jediné, na čo sa dá dívať, sú Drišľakoviny.

Nie, milý človeče, z mojich daní žiješ, vďaka mojej ľahostajnosti parazituješ (neudám ho, hoci by to bolo asi správne), zábavu ti platiť prestávam.