Vojna a ??p

Neviem už presne, v akej súvislosti, tuším šlo o nejakú radarovú stanicu, čo sa má, alebo nemá stavať v Česku, zachytil som v telke niečo o tom, že sa vráti Studená vojna. Neviem, či je to ešte vôbec možné, ale ani troška sa mi to nepáči. Lebo na celkom praktickú Studenú vojnu si pamätám, dúfam, že ako všetci, čo aspoň chvíľku svojho života, v ktorom už vnímali veci, čo sa dejú vôkol nich, prežili v socializme.

Ak dnes poviem, že sa bojím vojny, je to tvrdenie síce pravdivé, ale vzdialené bezprostrednému prežívaniu skutočnosti. Vojna sa stala viac-menej abstraktnou hrozbou, ktorú si síce s rôznou intenzitou uvedomujem permanentne, ale neprikladám jej takú dôležitosť, aby priamo zasahovala môj život. Vojna je podobne ako globálne otepľovanie, chudoba, islamizácia Európy, či všetky problémy tretieho sveta niečo, čo sa ma síce týka, ale ak to nepustím dnu, zostane to vonku.

Jednoducho sa, možno márnivo, môžem rozhodnúť, či si tie hrozby pripustím, či nie. Netvrdím, že je to takto správne, ale mne osobne to vyhovuje.

Studená vojna, ktorú si pamätám z detstva, bola iný level. Strach z vojny bol naozajstný, vďaka zvrátenej ideológii bola vojna na dennom programe. Nerozumel som, prečo nám programovo zlí imperialisti nedajú pokoj, prečo nám neustále hrozia raketami a atómovými bombami a kdesi vo vnútri som vedel, že by sa ich nezdráhali použiť. Predstava, ako sa zlý Reagan len tak z kratochvíle ihrá s červeným odpaľujúcim gombíkom, ma napĺňala čírou hrôzou. A večer, keď som usínal a k nebu vysielal nepriznanú modlitbu, prial som si vždy aj mier.

Samozrejme, rodičia mi vysvetľovali, ako to naozaj je, kde žijeme a tak ďalej, takže som nebol decko, čo by netušilo, kde vyrastá a čo sa deje, navyše, v každej rodine bol aspoň jeden emigrant, ktorý z prvej ruky vedel, ako to na Západe funguje, napriek tomu sa na mne to ideologické strašenie vojnou podpísalo. Naozaj som sa vojny bál.

Raz vypukla, v roku 1983, ak si pamätám správne, počas prvouky. Začalo sa to prerušovaným zvonením uprostred hodiny. Vlastne nie, neviem, aké to zvonenie bolo, ale vtedy som bezpečne vedel, že ohlasuje jadrový útok. Veď nás to na cvičeniach civilnej obrany učili, a nie raz. Vedel som, ako si nasadiť masku, ako sa obliecť do pláštenky, ako tabletkou ošetriť kontaminovanú vodu, ako zaľahnúť za terénnu prekážku smerom od výbuchu a vedel som, ako bude znieť varovanie pred tým. Teraz sa to stalo, niekto stisol gombík.

Keď sa počas prvouky ozvalo zvonenie, iné ako to, čo ohlasuje prestávku, s tušením najhoršieho pozrel som sa na hodinky. Z vyučovacej hodiny uplynulo sotva dvadsať minút. Vtedy som sa zadíval na súdružku učiteľku, signál ešte stále znel. Na okamih strnula hrôzou a potom nás vyzvala, aby sme pokojne opustili triedu. Napriek tomu, že som bol paralyzovaný strachom, vstal som a vedno so spolužiakmi vyšiel von. Niektorým to nedošlo, normálne si vzali desiate ako na prestávku. A niektorým áno, nebol som sám, čo mal v očiach slzy.

Keď sa celá škola zhromaždila na ihrisku, poslední dobehli dezorientovaní piataci, ktorým triedny oznámil, kam majú ísť a sám prchol nevedno kam, už som bol nad situáciou, v ktorej sme sa ocitli, schopný uvažovať do tej miery, že som vedel, čo treba urobiť. Neprežijem to tak či tak, ak nás nezabije priamo bomba, umrieme na následky ožiarenia. Z kostí nám bude opadávať mäso, hrozné bolesti, svet sa skončil. Preto musím počas cesty do krytu utiecť za mamou, nech prežijem posledné chvíle s ňou.

Zdrhnúť som nestihol, nebolo treba, do krytu sa nešlo, riaditeľ školy všetkým prítomným oznámil, že išlo o neohlásené cvičenie civilnej obrany, o ktorom vopred nevedel ani on. To síce vysvetľovalo zdesených pedagógov, ale zhovadilú zvrátenosť celej akcie nie. Vtedy mi to však bolo celkom jedno, len som sa radoval, akoby som sa znova narodil.

Vlastne hej, narodil som sa znova, celé to netrvalo viac ako desať minút, ale tých desať minút som veril, že je vojna, že to vypuklo a všetkých nás čaká veľmi skorý koniec.

To bola Studená vojna, permanentný strach znásobený propagandou a ideológiou, ktorá si svojich vlastným ľudí brala ako rukojemníkov. Dodnes si pamätám prvé stretnutie Gorbačova a Reagana v Ženeve, až vtedy ma strach načisto opustil a v lete nasledujúceho roku som si v Maďarsku kúpil odznak. Taký, čo sú na ňom oni, holubica a nápisy Peace a M?p. Mám ho dosiaľ, ale už neznamená nič, len spomienky.

Ak sa Studená vojna vráti, už sa jej strach vo mne znova nepodarí vybudovať, preto si myslím, že sa ani vrátiť nemôže. A je jedno, z ktorej strany si bude musieť zopár politických hlupákov na naše strašenie nájsť iných bubákov. Len ma hnevá, že si nevystačia s tými, čo majú.

Lebo neviem ako vy, ja si myslím, že ich majú dosť.