Užívaj!

Sedíte pred monitorom počítača alebo notebooku, čítate túto vetu, rohovka a šošovka prenášajú zhluk svetelných bodov na sietnicu, kde ich neuróny prenášajú do mozgu a vy si z toho skladáte toto súvetie. Vnímate to? Vnímate, že sa pozeráte? Uvedomujete si myšlienky, ktoré vám bežia v hlave? Cítite svoje srdce, ako s neskutočnou neúnavnosťou prečerpáva deň čo deň vašimi tepnami a žilami hektolitre krvi? Cítite pľúca? A ostatné vnútorné orgány? Cítite nohy a ruky? Vnímate vlastnú fyzickú prítomnosť?

Uvedomujete si vlastnú smrteľnosť? Uvedomujete si svoje telo, ktoré sa každým okamihom mení? Vznikajú vo vás nové bunky, iné nenávratne odumierajú, svaly a pokožka ochabujú, vlasy vám sivejú, rednú a vypadávajú. Celé telo postupne speje k nevyhnutnému zániku.

Vlastnú smrteľnosť a smrteľnosť všetkých našich blízkych, tých, ktorých potrebujeme, milujeme, ktorí potrebujú nás, našu a ich pominuteľnosť si uvedomíme, až keď smrť prejde okolo. Keď ide tak blízko, až sa nám obtrie plášťom o tvár. Dotkne sa nás prstom. Až keď si vezme niekoho, kto je neoddeliteľnou súčasťou nášho života.

Až vtedy si naplno a bolestne hlboko uvedomíme, že väčšina činností, ktoré nám vypĺňajú deň, sú činnosti, ktoré upadnú do zabudnutia, že už o týždeň nebudeme vedieť, čo sme to práve dnes robili. Že predmety, ktorými sa obklopujeme, zapadnú prachom, stratia význam, pretože ich zmysel sa skončí spolu s našou existenciou a jediné, na čo sa budú dať v tom lepšom prípade použiť, bude spor medzi dedičmi. Toho, do čoho sa naozaj oplatí investovať energia, je omnoho menej ako toho, čo nás vyčerpáva.

Pre tých z vás, ktorí nepodľahli panike a nezačali klikať na stránku najbližšej pohrebnej služby, aby si rýchlo zarezervovali nejaké pekné miesto na večné spočinutie, alebo už začali študovať manuál, ako spísať závet, ale čítajú ďalej, mám dobrú správu. Nie je to až také zlé. Sme tu práve teraz a od okamihu, keď si to uvedomíme, máme svoj život vo vlastných rukách. Môžeme si ho začať užívať. Nič neodkladať na neskôr, lebo nikdy neviete, či sa to neskôr dostaví. Robiť naplno všetko, nech je to čokoľvek. Prežívať to do poslednej bunky tela. Užívať si každú sekundu svojho života. Žiť tak, aby to naozaj stálo za to, aby bolo na čo spomínať. Aby sme si jedného dňa, keď krehká, smrteľná, pominuteľná časť nášho ja skončí svoju službu, mohli cestou tunelom so svetlom na konci povedať, že sme nič nezmeškali. Že sme skutočne naplno žili, milovali, túžili, bojovali za svoje sny a nebáli sa výziev, že sme povedali všetko, čo malo byť povedané a objali všetkých, ktorých sme objať chceli, že sme nikomu nezostali nič dlžní, predovšetkým sebe a svojej duši. Že sme nežili márne a náš život mal zmysel aj predtým, než sme sa stali trvalo horizontálnymi.

Už ste dnes niekoho rozosmiali, objali, alebo spravili niečo, čo si zapamätáte, aj keď si to nezapíšete do denníčka? Ak nie, odlepte zrak od monitora a užívajte dňa!