Kým si budem vládať nohu preložiť

Občas sa mi sníva, že šoférujem. Sadnem do auta, naštartujem a idem. Väčšinou idem dolu kopcom a keď zídem dolu či na najbližšiu zákrutu alebo dorazím do cieľa a chcem ísť domov, až vtedy si uvedomím, že nemám vodičák, že neviem šoférovať, a že sa teda neviem vrátiť.

Nemať v súčasnosti vodičák je divné. Je to podobné, ako nemať maturitu, mobil alebo nepoužívať internet. Napriek tomu takí ľudia existujú. Napríklad ja. A to som z rodiny, kde má vodičský preukaz takmer každý.

Starý otec z maminej strany bol jeden z prvých majiteľov áut v rodnej obci, mal autodielňu a tiež autoškolu. Zaúčal do tajov vedenia motorového vozidla všetkých záujemcov, poniektoré zámožné študentky sa mu pokúšali dávať aj nemravné návrhy, ale márne. Vzal si moju babičku a aby bola správna pokroková manželka a stihla pre jeho biznis zariadiť viac, ako len s pojazdnou kapsou na kolieskach, naučil ju šoférovať. Babička síce získala vodičský preukaz, aj párkrát sama auto odšoférovala, ale stačil jeden incident, keď jej vytiekli nervy, lebo jej manžel frflal do šoférovania a zaprisahala sa, že už nikdy šoférovať nebude. A tak sa aj stalo. Lebo moja babička málokedy hovorí nie, ale keď ho už povie, tak je to vždy NIE.

Môj starý otec si teda musel auto odšoférovať zase všade sám, čo aj robil, ku koncu svojho života, keď už počul len na jedno ucho, videl na jedno oko a nevládal si ani nohu preložiť z jedného pedála na druhý, tak si ju preložil rukou a šiel. Jeho deti šli v jeho šľapajách, vodičské oprávnenie získali všetky tri, strýko a moja mama jazdia už štyridsať rokov bez zaváhania a jazdiť budú, ako sa u nás hovorí: „kým si budú vládať nohu preložiť“. Teta si šoférovanie veľmi neužila, lebo manželovi škrtla auto a ten to tak prežíval, že sa zaprisahala, že už nikdy šoférovať nebude a tak sa aj stalo.

Moja mama sa vlastne kvôli vodičskému preukazu zoznámila s mojím otcom. Pred nástupom na vysokú školu sa všetci študenti museli povinne zúčastniť na letnej senovej brigáde. Všetci nastúpili naraz, okrem mojej mamy, ktorá práve dokončovala autoškolu a kvôli záverečnej skúške dostala odklad. Pricestovala za ostatnými o tri dni neskôr a keď prichádzala na miesto určenia autobusom, niekto zo študentov povedal: aha, ide ďalšia spolužiačka, načo sa môj otec, z dodnes neznámych dôvodov vychytil, bežal za autobusom cez pol dediny až na autobusovú zastávku, aby mojej mame na privítanie povedal: „Teraz sa chodí?!“

Otec vodičák nemal, čo mu však ako správnemu spolujazdcovi mužského pohlavia neprekážalo v tom, aby mame stále do šoférovania kibicoval. Sám si vodičák spraviť nechcel, ale vždy vedel, ako by sa situácia na vozovke dala zvládnuť lepšie, akčnejšie, pružnejšie a rýchlejšie. A tak ho mama jedného dňa bez jeho vedomia do autoškoly prihlásila. Otec zúril, keď mu domov prišla prihláška na prvú hodinu kurzu. Ale keďže bola autoškola už zaplatená, nakoniec tam šiel, spravil ho, sadol do nášho auta a mama sa k volantu dostala, až keď sa rozviedla a kúpila si vlastné auto.

Moja sestra si vodičák spravila v osemnástich a jazdí bez zaváhania ako ďalšia rodinná adeptka na „prelož nohu“.

Ja som veľmi vnímavý a empatický spolujazdec, ovládam prácu s mapou, sledujem značky, podávam občerstvenie, osviežujúcu konverzáciu, keď treba, viem byť aj živý jukebox. Ale vodičský preukaz nemám. Je to pre mňa až div, že sa mi podarilo až doteraz odolávať, ale naozaj som necítila nutkanie, ani potrebu vlastniť ho. Je to zvláštne, ale pred pár mesiacmi som prišla na to, že veľa žien, ktorých tvorbu obdivujem, rôzne textilné výtvarníčky, grafičky a guerilla umelkyne vodičský preukaz takisto nemajú. Čím to je, že osoby, ktoré majú trpezlivosť na drobnú kresbu pentelkou na formáty prevyšujúce A0, zošívanie patchworkov z kúskov látky menších ako 2 x 2 centimetre, vyšívanie nadrozmerných gobelínov a lepenie koláží z kúskov papiera menších ako poštová známka, nenájdu dosť trpezlivosti na to, aby si spravili vodičský kurz? Alebo to nie je o trpezlivosti, ale práve o jeho opaku? O netrpezlivosti, o akčnosti, o potrebe pohnúť sa z jedného miesta, na ktorom sa dá síce príjemne sedieť a vyšívať, ale niekde inde je možno miesto, na ktorom sa dá sedieť ešte pohodlnejšie a ak sa nepohneme, nikdy ho nenájdeme? Trpezlivé zošívačky patchworkov merajú čas stehmi, majú čas čakať na odvoz šoférujúcimi rodinnými príslušníkmi, na príchod autobusu alebo sa pohybujú peši v úzkom okruhu okolo svojho bydliska. S vodičským preukazom vo vrecku sa dá stihnúť viac, všetko vybaviť rýchlejšie, rozšíriť si pole pôsobnosti, zdroje inšpirácie, množstvo materiálov a v konečnom dôsledku aj tvorby. Nečakať, ale pohnúť sa vpred. Osamostatniť sa. Ísť do sveta a môcť sa zase kedykoľvek vrátiť späť.

Ale aj u mňa to konečne dozrelo. Dozrelo odhodlanie, odvaha a sila, dozrel čas. Prihlásila som sa do autoškoly a ak boh a službukonajúci policajt dá, o šesť týždňov budem aj ja vodič motorového vozidla. Keď nič iné, aspoň budem mať vodičský preukaz a nebudú sa mi už snívať tie nočné mory, že šoférujem auto a nemôžem sa dostať domov. Tak mi držte palce.