Čo sa nedá zbaliť do kufra?

Spýtala som sa človeka, čo býva za rohom a má okno do dvora ako ja, či si tam všimol piknikujúcich Ukrajincov po šichte tak raz za dva týždne. Odpovedal, že aj keď vlastne chodí na balkón na cigaretu, do dvora veľmi nepozerá, takže nevie, že by tam bol nejaký stôl, a Ukrajincov teda tiež nevidel. Bývame na tom istom mieste, obidvaja len krátko a zdá sa, že si vzťah k nemu vytvárame každý inak. Niekto nadväzuje kontakt s priestorom cigaretou na balkóne, niekto cez okno, tí aktívnejší jarným upratovaním, iní zas priestor zapĺňajú suvenírmi odvšadiaľ. Alebo?

Fľaša od poľskej limonády, batikovaný záves od bývalého a babkine patchworkové vankúše pohodené tam, kde sa práve hodia. Detské kresbičky, maľovaný kameň a – no dobre –beriem aj to bavlnené prestieradlo a látkové slniečko. Takto zhruba vyzerá môj prenosný inventár, ktorý má vždy dopredu zaistené miesto v novoprenajatých kuticiach typu 1 + 1 kk, 1 + kk, alebo aj 2 + 1 kk. Týchto pár vecí má pomôcť odohnať úzkosť z cudzoty vyskakujúcej z molekúl starého vzduchu, rátam s ich podporou pri personalizovaní chladnej erárnej schránky dýchajúcej ešte tými pred nami. Stačí však pár rušivých momentov (majiteľ špehujúci za dverami; pri pohľade na nájdené kreslo, ktoré si teperíme do izby, je červený od zlosti a my sa dozvedáme, že v baraku bývajú len slušní ľudia; žalúdok obracajúci držkovitý smrad plaziaci sa k nám z jeho kuchyne) a idyla sa gradujúco mení na náš boj s trpezlivosťou. Po tej istej replike to teda zase raz vyzerá na dvíhanie kotvy. A vtedy ani do krásy kvitnúca pažítka s tučnolístkou, ktorým sa na okne tak darí, ani poznámka známej o priaznivom feng shui neutlmia nepokoj a náhlu potrebu presunúť sa, odísť, utiecť, hľadať niečo nové, lepšie, voňavejšie.

Obklopujeme sa osobnými artefaktmi-taľafatkami s aurou, ktorá môže evokovať spomienku, predstavu voňajúcu domovom, morom, lúkou, niekým, niečím. Ak nás niekto pustí za rohožku svojho bytu, mali by sme dopredu vedieť, že o chvíľu možno prehodnotíme doterajšiu mienku o dotyčnom. Tak som objavila inak neprístupný svet kamaráta, ktorému na posteli nesmie chýbať uhladená zbierka vankúšikov, na stene starostlivo spravovaný album dobytých turistických destinácií (poprilepované pohľadnice z miest, ktoré navštívil) a precízne vyleštené odznaky (výhradne s vlajkami štátov!). A cíti sa tam dobre.

Naopak, keď mi známa rozprávala o jej nestálosti žitia medzi Prahou, Parížom, Londýnom a Bruselom, spomenula aj strach z pocitu „zabývania sa“. S prostredím, kde práve býva, nenadväzuje vzťah zútulňovaním, keďže hromadenie vecí v byte je pre ňu stelesnením zapúšťania koreňov. Najväčším strašiakom je vraj skriňa. Veľká ťažká skriňa natrieskaná policami a vešiakmi, ktorú keď človek kúpi, znamená to, že plánuje: od skrine už nie je ďaleko k hypotéke a iným dospeláckym zábavkám. K tomu, aby sa ona cítila slobodne a príjemne, teda naopak veci nepotrebuje.

Hlavou opretá o patchworkový vankúš hľadím cez okraj batikovaného závesu a obrysy zelenej tučnolístky do dvora. Pod nosom mám sprisahanecký úsmev, viem totiž niečo, čo môj spolubývajúci zatiaľ len tuší. Ja sa už sťahovať nechcem. Odkedy sa totiž čiernohnedé konáre za oknom stratili v zelenej divočine, v totálne neprehľadnej džungli stromov, plazivých rastlín, kríkov a burín, neviem sa nasýtiť ich silnej jarnej vône. Aj najsústredenejší pohľad sa rozuteká pomedzi tancujúce listy. A tak zatiaľ čo môj pragmatickejšie zmýšľajúci spolubývajúci (podľa ktorého je náš dvor len skladiskom obrasteným burinou) monitoruje ponuky bývania na internete a dohadovanie prehliadok bytu sa stalo jeho obľúbenou relaxačnou činnosťou, ja sa spúšťam so svojím novoobjaveným pocitom spoza okenného rámu do húštiny.

Pred časom ešte emocionálne neutrálne miesto sa pre mňa zmenilo na (aj ekologicky) citlivé územie, o ktoré budem bojovať s odhodlaním environmentálnej aktivistky, vyšplhám sa na najvyšší konár a nebudem chcieť zliezť, schovám všetky kufre a v prípade hrozby násilného odsunu si na dvore pod stromom postavím stan. Stala som sa súčasťou ekosystému, zapúšťam korene!

Vankúšik, fotka, pohľadnica, batika, obrus od mamy a v hrnci lečo od babky môžu vytvárať ilúziu domova, alebo evokovať harmonické pocity. Nazvime to kompenzáciou nového starým a cudzieho vlastným. Namiesto prehnaného zútulňovania sa mi však v tomto prípade podarilo vytvoriť si vzťah medzi mnou a trvácnym, stálym, čo tu zapustilo korene už dávno pred tým, než som si ja začala zakladať svoj prenosný inventár.