V ružovom tielku

Nové miesto, nové bývanie. Prišli sme skôr, obhliadnuť terén. Spoza rohu sa vynorí sprostredkovateľ bytu, prvý exponovaný moment prichádza o sekundu neskôr. Vymeníme si úsmevy, on vystrelí ruku na potras, a tak mi prirodzene mykne rukou jeho smerom a skoro by sa aj dostavil konvenčný zoznamovací dotyk spotených dlaní, keby sa tá jeho náhle neposunula o 45 stupňov doľava k ruke môjho frajera. Kým sa muži frázovito striedali v prehovoroch, moja ruka ohrdnuto plávala vo vetre ako mŕtvy konár. So spadnutou sánkou som tiež mala čo robiť. Mohla som sa zvrtnúť na päte a s celou svojou nepodstatnosťou odkráčať, ale zostala som na pokračovanie. Tušila som správne. Prehliadky bytov bývajú z rodovej perspektívy príznačné.
Prišiel otvoriť dynamický pán a my traja sme sa nahrnuli do bytu, kde čakala jeho manželka opretá o kuchynskú linku, a to sa predstavenie ešte ani nezačalo.

Obraz prvý. Dynamický pán v kuchyni vykladá o výhodách orientácie izby do dvora, ak príde reč na domácnosť, obráti sa na svoju manželku, tá sa s odpoveďou obráti priamo na mňa a tak sa mi konečne dostáva pozornosti plnou žufankou, naberačkou aj veľkou lyžicou.

Obraz druhý. Nasleduje kúpeľňa. Vysvetľuje sa ohrevný kotol a ten má kopu gombíkov. Veľa gombíkov na kotly, málo očí v kúpeľni. S bývalou pani domácou sme sa dnu nevošli. „Je to tam malé,“ snažila sa ospravedlniť situáciu. Pohľady nám obom spadli na zem. Premýšľala nad sociálnou nespravodlivosťou? Nad ženskými právami, rodovou nerovnosťou, alebo o prednastavenom kurati, čo sa opeká doma v rúre? Neviem, mala som sa jej spýtať.

Ja som si v každom prípade pripadala ako hlavná aktérka nejakého sociálneho spotu tematizujúceho slabé zastúpenie žien na pozíciách, kde sa prijímajú finančné, skrátka veľké rozhodnutia. Po záverečnej zatmievačke by sa na plátne mihol štatistický údaj o počtoch žien v riadiacich funkciách (napríklad takto: v kontinentálnej Európe je podiel žien a mužov v správnych radách 1:20, alebo ešte menej). Nasledoval by rozpačitý potlesk zmiešaného publika.

Pred týždňom som k Dňu rovnosti žien a mužov videla dokument o Afganke Malalai Joy, ktorá si otvorila ústa na mikrofón proti útlaku afganských žien. V kontexte nejakej západnej krajiny by asi podobná informácia nevyčnievala. V Afganistane, kde šli ženy voliť prvýkrát v roku 2005, to nie je banalita. Malalai Joy bola vyvedená zo sály, o pár dní už čelila hrozbám smrti. Na znak obdivu jej odvahy si kúpim ružové tielko.

Vychádzam z kina a zrazu neviem, kam skôr s náhlym pocitom voľnosti. Nemusím nosiť burku, nikto mi nevyberal partnera, môžem prehodiť slovo s kým chcem a rozhodnúť sa o materstve. Odkazy na rovnoprávnosť, rovnosť šancí, či príležitostí u nás neprekvapujú. No práve v zdanlivo nenápadných situáciách, ako je napríklad aj prehliadka bytu, sa ukáže, nakoľko vážne to u nás s rodovými očakávaniami stále myslíme.