Zlí neofašisti vs. dobrí komunisti

Keď si človek postaví vedľa seba súčasného mladého neonacistu a jeho kolegu, mladého komunistu, nie je medzi nimi veľa rozdielov. Obaja sú extrémisti, obaja majú rovnakú túžbu: násilnú revolúciu, ktorá nastolí totalitný režim a pokúsi sa poslať na smrť všetkých svojich odporcov. Z tohto pohľadu sú obaja rovnako poľutovaniahodní a nebezpeční zároveň. Napriek tomu, len čo vyjdú so svojimi prívržencami do ulíc, mladého neonacistu okamžite zbalí polícia a mladý komunista dostane priestor na námestí, aby s kamarátmi otravovali slušných ľudí svojou zvrátenou ideológiou. Komunista môže po večeroch v mondénnych kaviarňach čítať svoj obľúbený Úsvit, ktorý si predtým kúpil normálne v stánku a neofašista je v túžbe po ideovo spriaznenom periodiku odkázaný maximálne na nelegálnu kópiu mizernej kvality a ešte aj za tú ho zavrú. Tiež ho zavrú hneď, keď na svojom oblečení vystaví ľubovoľný známy symbol svojho hnutia, ale komunista môže symboly svojej krvavej ideológie pokojne nosiť a mávať nimi, ako sa mu zachce. Čo je bonus nad to všetko (a ešte nad mnoho ďalšieho), mladý komunista sa v mene svojej otvorene zločineckej strany môže dostať do parlamentu, zatiaľ čo mladý neofašista nemá šancu stranu obhajujúcu záujmy jeho ideológie ani len založiť.

Chápem, je množstvo príčin tohto stavu. Zrejme ide najmä o to, že medzi ľuďmi určujúcimi súčasné zákony sa to komunistami len tak hemží, a teda je jasné, že nebudú robiť problémy obhajcom režimu, v ktorom kedysi sami zastávali významné posty, alebo ho aspoň poctivou eštebáckou prácou podporovali. Tiež je jasné, že v národe, v ktorom väčšina ľudí bola kedysi – či už úprimne, z prezieravosti alebo z prirodzenej túžby po svätom pokoji pre seba a svoju rodinu – členmi KSČ, vládne istá zhovievavosť k vlastným omylom. Ak bývalí radoví komunisti tolerujú dnešných ľavicových radikálov, tolerujú zároveň chyby vlastnej mladosti a ja by som im to nechcel nijako vyčítať. Čo sa budem tváriť, ak by režim nepadol, je dosť možné, že by som sa, rovnako pre vlastný pokoj, radovým členom strany stal aj ja.

Akurát, že za situácie, keď režim dávno padol a dnes sú už dobrých pár rokov známe všetky jeho zverstvá, ktoré v ničom nezaostávajú za zverstvami nacistickými, je trocha choré, ak ľudia nad 40 rokov celonárodne tolerujú hlupákov snažiacich sa o návrat starých časov. Teraz sa už nemusia báť, ak prejavia svoj názor na komunistické zlo, ale napriek tomu ho neprejavia, poprípade tento názor ani nemajú, čo je o to smutnejšie, pretože to si potom rovnako môžu hromadne želať aj návrat Slovenského fašistického štátu. Mňa by na tom všetkom najviac zaujímalo, či dokáže niekto okrem týchto dôvodov, vyplývajúcich z divnej bezcharakternej reality, priniesť aj nejaké objektívne argumenty, z ktorých jasne vyplynie, že neofašisti sú nebezpeční, a súčasní komunisti sú celkom v poriadku. Pretože len takými argumentmi by sa súčasný stav mal zdôvodňovať. Osobne veľmi pochybujem, že taký existuje čo i len jeden, ale nechám sa prekvapiť. Možno niekto taký dá na stôl a ja vtedy pochopím, že sa rozčuľujem zbytočne, ak vidím prvomájovú demonštráciu komunistov, ktorej členovia sa potom pokojne rozídu domov namiesto toho, aby s obvinením z podpory hnutí smerujúcich k potláčaniu práv putovali aspoň na stručný výsluch.

Stav, v ktorom jedna strana extrému je postavená tvrdo mimo zákona a druhá strana môže normálne kandidovať do parlamentu, je celonárodným zlyhaním. Dokážem si predstaviť diskusiu o otázke, či je v rámci demokracie správnejšie situáciu riešiť povolením neofašistov, alebo radšej oficiálnym zákazom komunistov. Osobne by som hlasoval za druhú možnosť, ale, žiaľ, nemám šancu sa takéhoto hlasovania zúčastniť. Žijem v spoločnosti, ktorá proste toleruje komunistov napriek všetkému, čo jej za minulé desiatky rokov spravili. Možno sa to vyrieši časom, tak ako sa časom pominula väčšina obhajcov fašizmu (ostalo už len pár staršinov a sem-tam biskup), o 40 rokov pomrú aj pôvodní komunisti a nostalgia za dobou pomrie s nimi.

Predstavme si psa, ktorý mal za mladi svojho pána. Ten ho týral, až ho takmer zabil. Z jeho rúk ho uniesol nový pán, avšak najmä preto, aby ho zasa len týral, dokonca trikrát dlhšie ako ten predchádzajúci. Nakoniec sa psovi podarilo ujsť, ale oboch svojich bývalých pánov občas stretáva na ulici. Na toho prvého zlostne brechá, ale od toho druhého sa príležitostne nechá rád pohladkať. „To je ale sprostý pes,“ povie si náhodný okoloidúci, ktorý toho nešťastného pudla pozná odmalička.