Pravda je v detailoch

Je nedeľa večer a znova pozerám Notting Hill. Mám ten film rád, je to fajn film, vtipný, s dobrým koncom a o láske. Ľudia v ňom rozprávajú, ako by som chcel, aby rozprávali, Hugh Grant je tam taký milý trtko ako vždy a ja sa občas pristihnem, že tomu, o čom ten film je, bezvýhradne verím.

Mám ho rád pre detaily, práve teraz, v jednej z prvých scén, napríklad kradne knižku chlapík stvárnený hercom, čo hrá nihilistického majiteľa kníhkupectva v britcome Black Books. Zdá sa mi to milé, lepšieho slova na to niet. Spolubývajúci Spike je napríklad jednou z najlepšie napísaných vedľajších postáv, aké som kedy vo filme videl. Človek by až chcel takého niekoho naozaj poznať, i za cenu, že by mu zo života urobil peklo. Alebo tá láska, nepravdepodobná, nemožná, a predsa mám tendencie bez výhrad jej uveriť. Jasné, že sa do seba môžu zamilovať predavač z kníhkupectva a hollywoodska hviezda. Stačí, aby sa stretli.

Občas sa mi stáva, že nedokážem rozlíšiť realitu od fikcie, neviem, čo je naozaj a čo akože. Hlavne keď si mám na čosi spomenúť, často zápasím s tým, že mnohé veci sa udiali inak, ako si ich pamätám. Ale k veci, dívajúc sa Notting Hill, už ku koncu v jednej z finálnych scén, všimol som si tam v kníhkupectve knižku Rogera Sabina Comics, Comix and Graphic Novels: A History of Comic Art a hoci ma to sprvu potešilo, vzápätí sa mi Notting Hill začal páčiť o trošku menej. Tá knižka totiž v kníhkupectve, ktoré má byť údajne špecializované na cestopisy, nemala čo hľadať. Architekt scény jednoducho urobil chybu. Zabudol ma malý detail. Malý, ale pre mňa v danej chvíli asi dôležitý, lebo ten detail ma vyrušuje a ja už nemôžem tomu filmu veriť tak ako pred tým. A zdal sa mi taký pravdivý.

Detaily sú dôležitá vec, asi tá najdôležitejšia, detaily totiž utvárajú celok, ale na rozdiel od neho nedokážu klamať. Respektíve asi dokážu, ale už z ich subtílnej podstaty ich vnímame akosi autentickejšie, pravdivejšie. Detail je čosi, čo sa dá prehliadnuť, čosi malé, čomu zdanlivo netreba venovať pozornosť, ale vypovedá to o nás viac, ako sme ochotní pripustiť. Na detaily zabúdame a to je fajn, lebo práve cez ne sa dáme spoznať najlepšie.

Človek v uniforme manažéra, mätúci bezchybným, nič nehovoriacim formálnym imidžom, pôsobí neprístupne, odťažito, seriózne. Nič zvonka nenaznačuje, čo je naozaj zač a šacujúc ho takto, len pohľadom, zdá sa, že my dvaja nemôžeme mať absolútne nič spoločné. A potom mu náhodou zazvoní mobil a ozve sa melódia z Indiana Jonesa. Usmejem sa do rukáva a okamžite viem, že ako celok som ho odhadol zle. Prezradil ho detail, ktorý možno nič neznamená, ale ja už ho budem navždy vnímať inak.

Väčšinou si vystačím s povrchnosťou. Veci aj ľudia bývajú takí, akí sa zdajú na prvý pohľad. Ten ale musí byť sústredený, aby mu neunikli detaily. Lebo práve ony rozhodujú o tom, čo je akože a čo naozaj.