Nikto nie je doma!

Už je pondelok, Spider-Man 3 má otvárací víkend za sebou a o deň-dva budeme poznať prvé čísla. Musí zarobiť tristo miliónov dolárov, aby sa pokryli náklady a bolo by dobre, ak by zarobil viac. Keď už nič iné, nech aspoň naplní svoj účel. Inak to celé nemá zmysel ani zvonka.

Sám Spider-Man v svojom treťom, fakt veľkom filmovom dobrodružstve hovorí, že mu recenzie krivdia. Nezdá sa mi to, ale nech. Aspoň, že tých tristo miliónov dolárov je na plátne vidieť. Nešetrilo sa, likvidujú sa mrakodrapy a autiaky, poskakuje, poletuje, pohojdáva sa po New Yorku, radosť dívať sa, pavučiny vystreľované zo zápästí sa vždy na poslednú chvíľku kdesi prilepia a Spidey nakoniec necapne na zem a nerozbije si hubu, hoci mnohokrát sa zdá, že má naozaj namále. Tretie dobrodružstvo ho zastihuje na vrchole síl.

Stále chodí s Mary Jane a teraz o tom už vie aj ona, miluje ju tak veľmi, že si ju chce vziať a profesijne sa mu tiež darí. V New Yorku je za hviezdu, metropola svojho hrdinu miluje, aj sa vzdeláva a ide mu to a všetko je v najlepšom poriadku. Len Harry Osborn to troška kazí, stále je presvedčený, že jeho kamoš je zodpovedný za otcovu smrť. Aj si to rozdajú a Harry spadne na búdku a stratí pamäť a zase sú velikánski kamoši. A potom sa to začne kaziť, lebo šoubiznis a product placement Spider-Mana zvádza. Popularita sa mu zjavne páči a ani bozk od novej slečny na scéne – zachránenej modelky Gwen Stacyovej – neodmietne. Ba čo viac, sám ho navrhne a Mary Jane začne žiarliť, lebo jej sa, na rozdiel od Spideyho, vôbec nedarí. Pre zlé recenzie ju vyhodia z divadla.

Kiež by mali recenzenti taký vplyv, pomyslel som si a díval sa ďalej.

Keď sa tretí Spider-Man dopotácal na toto miesto v scenári, už som toho pomaly začínal mať dosť. Z plátna sa do kinosály valila hlušina, sem-tam zlaté zrnko akcie, či nebodaj pôsobivého režisérskeho nápadu, inak zvetraný obrazovo-zvukový popcorn bez chuti, z plastového vrecka. Alebo som naň nemal chuť, alebo ma prešla.

Tak som premýšľal o Spider-Manovom metabolizme. Čo asi je, aké živiny potrebuje prijímať a akým spôsobom sa mu v tele tvoria pavučiny, ktoré vystreľuje zo zápästí. To sa mi na prvom filmovom Spider-Manovi páčilo najviac, lebo v komikse to nie je, tam si Parker zostrojil na vystreľovanie pavučín také minimašinky. Vystreľovanie a tvorba pavučín ako súčasť biologickej podstaty Spider-Mana je filmový vynález, je to akože súčasť mutácie, a to sa mi náramne páčilo. Prijal som to ako fakt a nepotreboval to riešiť. Otázka, ako je to asi možné a koľko kíl potravy musí Spider-Man prijať, aby jeho telo bolo schopné produkovať pavučiny, mi napadla až teraz a keď sa mi rozsvietila v mysli, vedel som, že je zle. Už som vonku, neprijímam hru, ten film na mňa nemôže fungovať. Ale nie je to len moja chyba, vravím si, veď každému súdnemu človeku musí byť jasné, že Raimi tlačí na pílu, a to tak, že príliš a príliš okato. 

Len zrozumiteľná synopsa obsahu Spider-Mana trojky by zabrala dve strany písaného textu. Päť viac-menej hlavných postáv, každá s vlastnými motívmi konania, dve postavy vedľajšie a v strede medzi tým žiadna poriadna zápletka, respektíve zápletky tri, ale ani jedna nosná. A ak, tak je to tá o nerovnom partnerstve. On je jadrový fyzik, ona upratovačka, on je študovaný, ona sotva odchodila základnú školu, on je niekto, ona nikto, on je superhrdina, ona zneuznaná herečka. Ľúbia sa, o tom niet pochýb, ale ľúbia sa dosť? Jasné. Lenže táto blbosť sama akčné orgie neutiahne, a tak ju treba zamaskovať. Nastupujú ďalšie motívy. O priateľstve, o obetovaní, o konkurencii, o chlapíkovi, čo sa dá na cestu zla, ale vlastne je obeťou a tak ďalej a tak ďalej.   

Urobiť z tohto zrozumiteľný zábavný film je úloha hodná Sizyfa. Raimi ju vlastne zvládol, na konci som vedel, čo a prečo sa stalo. Vyrozprávať to síce trvalo bezmála dve a pol hodiny, ale aspoň som nemal pocit nedopovedania. Ani žiadny iný pocit.

Vybaľme to rovno, Spider-Man 3 ma miestami nudil priam neznesiteľne. Dopíšem a utekám pustiť si dvojku, nech si Spideyho pamätám v jeho najpresvedčivejšom dobrodružstve. Ale na mňa nedajte, bežte do kina, pobaviť sa, pokochať akciou a veľkými emóciami. Tú sériu mám vlastne rád, nechcem nikoho odradiť, či nebodaj kaziť tržby, len ma ten film jednoducho sklamal o to viac, že som nič neočakával. Len porciu kráľovsky okázalej filmovej zábavy, ktorá na chvíľku prenikne aj do vnútra.

Možno je to preto, že som stále príliš rozmaznaný Supermanom a Tristovkou a zvykol som si občas na chvíľku zapojiť do dívania sa na podobné kusy aj druhú signálnu sústavu, možno preto, že rád o premýšľam aj o filmoch, ktoré nie sú na premýšľanie, ale Spider-Man 3 sa, aspoň tak, ako som ho videl ja, zúfalo nepodaril. Nie remeselne, programovo. A nazdávam sa, že viem aj prečo. Raimi už totiž nerozpráva fiktívny príbeh odtrhnutý od našej reality, ale stavia svojej sérii a sám sebe popkultúrny pomník. Lebo Spider-Man tri má druhý plán, nie že nie, a v tom druhom pláne Raimi skúša rozprávať divákovi príbeh o Spider-Manovi z nášho uhla pohľadu. Akoby sedel s nami v kinosále a komentoval, čo a prečo robí práve takto a čo Spider-Man znamená. Nie vo svete ich reality, ale vo svete našej fikcie. Lenže v kinosále by malo byť ticho. Peter Parker sa díva na pútač informujúci, že Spidey dostane kľúče od mesta, alebo také čosi, i zastaví sa vedľa neho chlapík, sivovlasý kmeť a povie banálne múdro na Spideyho adresu. A hľa, ktože je to? Sám Stan Lee, teda človek, ktorý Spider-Mana v našom svete spoluvymyslel. Svoju repliku nehovorí Spider-Manovi, ale nám.

Presne. Mám to. Kurva, veď oni o nás vedia. Všetci v tom filme. Spider-Man vie, že sa naňho dívame, vie, že sme na ňom v kine a užíva si, predvádza sa nám, šaškuje, chce nás pobaviť. Nie je sám sebou, Spider-Manom, ani Petrom Parkerom, žijúcim a bojujúcim v svojom svete. Nedívame sa na plátno skrz jednostranne nepriehľadné zrkadlo, ale cez okno. Takto sa tá hra ale nehrá, nesmie hrať, možno je to fér, ale nefunguje to. Oni o nás nesmú vedieť, aby sme im mohli veriť. Lebo potom to nevyzerá ako naozaj a je to falošné, pre nich, a hlavne pre nás.

Spider-Man bol v časoch svojho vzniku unikátna komiksová figúra, bol nový tým, že bol autentický. Áno, odrastený pubertiak pohryzený rádioaktívnym pavúkom, ale stále pubertiak, ktorý musí čeliť všetkému, čomu čelia pubertiaci. A superschopnosti k tomu ako svojrázna obdoba akné či iného pubertiackeho hendikepu. V tom je sila tej postavy. Žije a funguje vo fiktívnej realite, ale nie je mimo, nie je umelý, usmieva sa, túži, trpí, cíti. Má charakter, ľudský, uveriteľný.

Prvé dva filmy sú celkom v poriadku práve preto, že Spideyho priviedli na plátno takého, aký bol v komiksoch. Autentického. V treťom ho Raimi tejto jeho výnimočnosti zbavil. Stále disponuje charakterom a psychológiou, ale už nie je bezpečne oddelený od nášho sveta. Vie o nás tak, ako my vieme o ňom a už nie je autentický, len sa autentickým pokúša byť. To vtedy, keď predstiera, že o nás nevie.       

Preto Spider-Man 3 nefunguje. Čosi som pocítil iba raz, keď si Bruce „brokovnicu nájdete v oddelení športových potrieb“ Campbell vychutnáva svoje cameo noblesného uvádzača vo francúzskej reštaurácii. Inak prázdno, nikto nie je doma, pre chorobu zatvorené, dnes sa neordinuje.

Neodvážim sa tvrdiť, že Spider-Man 3 bude prepadák, naopak, videl som komerčný hit, super filmovú zábavu, čo nepotrebuje nič riešiť, len ľuďom predáva zážitok. Môj bol mizerný, ale zaplatil som si zaň s vedomím, že taký môže byť, takže je všetko v poriadku. Je

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [4]