Tak sa usmej, Naomi!

„Je pekná, však?“ pýta sa ona. „Je fajn,“ odpovedá on. „Myslíš, že aj ja som taká pekná?“ „Si krásna.“ „Mám sa dať tak ostrihať?“ „Páčiš sa mi taká, aká si.“ „Ako to myslíš?“ pýta sa nahnevano.

Určite ste už niekedy zažili, alebo aspoň boli svedkami takéhoto rozhovoru. Absurdného, zbytočne zraňujúceho a predsa tak častého. Chtiac-nechtiac, vyrastáme vo svete, kde je nemožné existovať bez stereotypov. Ja to viem, Naomi to vie, vieme to všetci. Mýtus krásy Naomi Wolfovej vyšiel v USA v roku 1991 a pomenúva to, čo je tu už dávno prítomné, no dlho zostávalo nevypovedané. Táto „Biblia feminizmu“ je radikálnou kritikou kultu krásy, ktorý je nepísaným diktátom našej doby. Prešlo už šestnásť rokov, no stále vzbudzuje nové a nové reakcie oscilujúce medzi obdivom, odsúdením, adoráciou a zavrhnutím.

Mýtus krásy, železná panna, ktorá uzatvára ženu do ilúzie ideálneho tela, kde ju čaká pomalé umieranie hladom, alebo v lepšom prípade rýchla smrť spôsobená klincami ukrytými v jej útrobách, je podľa Wolfovej dôsledkom kultúrnej manipulácie, zúfalým zhmotnením strachu mužov, ktorí napriek tomu, že to popierajú, už dávno vedia, že ženy toho dokážu oveľa viac ako oni. Celý boom okolo dôležitosti fyzickej krásy je len vykonštruovaným hologramom, ktorý síce pôsobí reálne, no nikdy sa ho nemôžeme skutočne dotknúť.

„Zabiť prízrak je oveľa ťažšie, než zabiť skutočnosť,“ povedala Virginia Woolfová, ktorá už vtedy vedela, že je beznádejne vzdialená od ideálu krásy. Bola príliš vysoká, príliš kostnatá a príliš inteligentná. Paradoxne taká, akú ju chce mať dnešný mýtus krásy a akú ten vtedajší razantne odmietal. Ale ju to vtedy vôbec netrápilo. Mechanizmy spoločnosti sa nedotkli jej zložitého vnútorného sveta. Dnes je všetko inak. Prešli sme druhou vlnou emancipácie, získali sme moc, otvorili sa nám cesty k vysokým funkciám, finančnej nezávislosti, k slobode, vymenili sme šnurovačky a podväzkové pásy za spodnú bielizeň, ktorá nás nezväzuje, ale poskytuje „voľnosť pohybu“ (a zároveň nás núti vojsť sa do jej čoraz menších rozmerov). A sme šťastné? Na to snáď ani nemusím odpovedať. Žena je od prírody komplikovaná bytosť, ktorá dokáže skomplikovať aj to, čo komplikované vôbec nie je. Slovami Germaine Greerovej: „Náš strach zo slobody je veľký.“ A preto sa ženy neustále pýtajú, či sú dostatočne, alebo až príliš pekné pre svoju prácu. Ak sú príliš pekné, ich profesionalita je spochybňovaná, ak sú škaredé, nedostanú ani šancu preukázať svoj talent. Paradoxom je, že ideál krásy, ktorému sa všetci klaňajú, nemá konkrétnu tvár. Je to zámerný paradox. Mýtus krásy je prízrakom bez tváre, ktorému sa nikdy nemôžeme podobať. Je niečím, čo nás núti kupovať si krémy proti vráskam v dvadsaťpäťke len preto, že je to zlomový rok, od ktorého už ide všetko dole vodou. Pre mladé ženy platí: „Nikdy nie je priskoro.“ A pre tie staršie: „Nikdy nie je neskoro.“

Ako deti sa v noci budíme zo sna a utekáme do rodičovskej spálne, pretože v našej izbe je strašidlo. A to ešte nevieme, že na nás číha oveľa horší prízrak, ktorý sa za nami bude vliecť celý život. Rodičovská láska je obrovská, no napriek tomu som si už v detstve uvedomila ich potrebu prezentovať svoje dve dcéry pred spoločnosťou ako „tú peknú“ a „tú inteligentnú“. Nie, že by si mysleli, že nemáme obe tieto kvality, ale u jednej dominovala jedna a u druhej druhá. Obe sme sa chopili svojej úlohy a zároveň túžili byť tou druhou. Byť krásnou, aj inteligentnou. Byť dokonalou. Priblížiť sa ideálu.

Mýtus krásy je podľa Wolfovej najdokonalejšie premysleným marketingovým plánom, ktorý núti ženy pracovať na vlastnom tele, kupovať kozmetiku, ktorú nepotrebujú, hladovať, aby sa priblížili vyretušovanej fotografii neznámej krásky, ktorá sa usmieva z billboardu, trápiť telo poznamenané dedičným hriechom v posilňovni a pozorne sledovať čo i len tú najmenšiu nedokonalosť svojho tela. Už Pytagoras tvrdil: „Je dobrý princíp, ktorý zrodil poriadok, svetlo a muža, a princíp zlý, ktorý zrodil chaos, tmu a ženu.“

Radikálne názory Naomi Wolfovej sú založené nielen na teórii feminizmu, ale sú podložené štúdiou dejín ľudstva. Kniha vyšla ešte v minulom storočí a autorka určite nerátala s tým, že príchod 21. storočia prinesie zmeny aj v tejto otázke. Bumerangový efekt nedal na seba dlho čakať a preto sa dnes s mýtom krásy stretáva aj naše „silnejšie“ pohlavie. Už dávno neplatí, že „chlap krajší od čerta je fešák“. Kozmetické firmy sa predbiehajú vo výrobe prípravkov určených výhradne pre mužov, ktorí trávia čoraz viac času v kúpeľni.

A tak sa len usmievame, keď sledujeme mladých mužov, ktorých ranné pohľady do zrkadla sprevádzajú hlboké povzdychy a večerná hygiena sa nezaobíde bez aplikácie „zaručene účinného“ očného krému proti vráskam. Veru tak, mýtus krásy je nesmrteľným prízrakom. No tak sa usmej, Naomi!

Naomi Wolf: Mýtus krásy. Aspekt, Bratislava 2000. Preklad Jarmila Cihlová, Sylvia Červenčíková, Adriana Sýkorčinová. 337 strán.
Knižku poskytol Aspekt.