Utópia unavenej ženy

Pamätáte sa na Polanského Deviatu bránu? Kto by si pomyslel, že tento, nie veľmi vydarený film vychádza z takej vydarenej knihy ako je Dumasov klub? Polanski sa stratil v labyrinte borgesovsko-ecovskej knižnice a lepšie nedopadli ani tí, čo sa snažili sfilmovať päťstoročnú šachovú partiu zašifrovanú vo Flámskom obraze, či kontroverzný príbeh Templárovej poslednej výpravy, ktorý tak trochu pripomína Brownov Da Vinciho kód. Nie, romány Artura Pérez-Reverta, to sú proste labyrinty kníh, nečisté hry, ktoré má zmysel alebo čítať, alebo ich nechať tak. A komiksový Tintín zmiešaný s Mellvilom v Hřbitově bezejmenných lodí / vo Sférickej karte o tom svedčia tiež.

Odporúčam, odporúčam, odporúčam. Reverteho knihy sú určite dobrými priateľmi, aj keď občas dokážu človeka poriadne ťahať za nos. Čítajte a uvidíte. Mne otvorili nie deviatu, ale prvú a jedinú bránu. V duchu hesla „Keď máš Reverteho, nie je čo riešiť“ som prežila niekoľko posledných dní s Kráľovnou juhu namiesto novoročných predsavzatí. Dnes som si nie celkom istá, či to stálo za to. Reverte totiž zariskoval. Hovorí sa, že risk je zisk. Je?

Rozmaznaný slovenský čitateľ, zvyknutý na také lahôdky ako Flámsky obraz, Dumasov klub, Templárova posledná výprava, či Hřbitov bezejmenných lodí to môže vidieť inak, ale aj on si musí na Kráľovnú juhu chvíľu zvykať. Reverte, asi z nostalgie k svojej 22-ročnej novinárskej práci, sa rozhodol ušiť si úlohu „na telo“ a stať sa prenasledovateľom fiktívnej postavy, ktorá vlastne až takou fiktívnou byť nemusí. Inšpiroval sa jedným mexickým mafiánskym corridom, piesňou o živote a smrti drogových dílerov, a rozhodol sa z trojminútovej piesne vytvoriť päťstostranový román. A tak úžasnú fikciu založenú na intertextuálnosti strieda akási nekonečná reportáž o živote obyčajného chudobného mexického dievčaťa, ktoré sa stane multimilionárkou a vplyvnou ženou v tvrdom svete narkomafie. To by ešte nemuselo byť až také zlé – a ani nie je. Zlé na tom všetkom je, že Reverte sa stavia do pozície tvrdého, odvážneho chlapíka, takého toho fešáka z detektívnych seriálov, ktorý sa ničoho nebojí a z každej nebezpečnej situácie vyviazne bez škrabnutia.
Zaujímavé je, že Reverte tentoraz do hlavných úloh obsadil práve ženy. Jeho fascinácia ženou bola zjavná už v predchádzajúcich románoch, takže sa to vlastne dalo aj tak trocha čakať. Ak si totiž porovnáte mužské a ženské postavy jeho románov, ženy z toho vždy vyjdú lepšie. Nie sú to typické krásky, ale sú niečím zaujímavé, sú záhadné a v deji veľmi aktívne. Naopak, muži často zastávajú úlohy okolnosťami zmietaných hlupáčikov, ktorí sa nechajú veľmi ľahko ovládať.

V Kráľovnej juhu je postup iný. Už tu nie je žiadna idealizácia či mystifikácia ženy, Reverte sa snaží o čistý realizmus, ale zostáva uväznený v rodových klišé. Do istého momentu sa nevyhýba stereotypným pohľadom na ženu, takže vytvára hrdinku, ktorej jediným cieľom je nájsť si lásku. A tak, v momente, keď sa v deji objaví prototyp machistického hrdinu so snubným prsteňom, exotickým pôvodom a špinavou minulosťou, je hneď jasné, že mu Teresa Mendoza Chávezová, alebo Mexičanka, ako sa hlavná postava Kráľovnej juhu volá, padne do náručia. Na druhej strane je Mexičanka tým, čo všetci poznáme. Je zraniteľná i silná, chladná i vášnivá, živá a svojím spôsobom mŕtva. Je ženou žijúcou vo svete mužov. Osamelou hrdinkou hľadajúcou si svoje miesto na zemi. Pokračovateľkou Reverteho tradície „borgesovsky“ unavených hrdinov. Je len na škodu, že je jedinou takouto postavou. Ak ste čítali Dumasov klub, určite si spomeniete na Corsa, ktorého práve konanie ostatných postáv posúvalo ďalej. Autorov postup pri vytváraní postavy Mexičanky bol podobný. Až na to, že postavy, ktoré ju obklopovali, mali veľmi obmedzený zoznam záujmov. Obchodníci s drogami, pašeráci, skorumpovaní policajti a politici, ktorí žijú len pre zisk a umierajú „mafiánskym“ spôsobom. Reverte opisuje čierno-biely svet, kde vnímanie dobra a zla nie je vždy identické s tým naším. Miestami kniha pripomína Puzovho Krstného otca, no keďže Reverte nechcel upustiť zo svojich ašpirácií na vysokú literatúru, snažil sa intertextuálne prepojiť mafiánsky román s Dumasovým Grófom Monte Christom.

Kľúčová scéna románu, v ktorom sa Mexičanka dostáva do väzenia a dostáva sa jej do rúk staré ošúchané vydanie Grófa Monte Christa, by malo vyznieť ako moment znovuzrodenia. Na mňa však snaha prepojiť tieto dva odlišné svety, svet mafie a svet literatúry, pôsobí až príliš násilne. Následne, samozrejme, osud Edmunda Dant?sa určí i osud Mexičanky. Postava lesbickej spoluväzenkyne Patrície preberá úlohu otca Faria, ktorý pozná tajný poklad v jaskyni. Po prepustení z väzenia sa vďaka pokladu i svojmu know-how stane Mexičanka bohatou a uznávanou obchodníčkou s drogami. Nastáva čas na odplatu a mnoho akčných scén, kde všetci okrem nej tragicky zahynú. Mexičanka sa očistí i pred zákonom a stráca sa niekde v diaľke rovnako ako Edmond Dant?s s nádejou, že napriek všetkým mŕtvolám, ktoré za sebou nechala, nájde pokoj, spolu so svojím dieťaťom, ktoré nosí v lone.

Čo je teda problémom Kráľovnej juhu? To, že ani frenetický rytmus románu nedokáže čitateľa presvedčiť o tom, že si toho Reverte nenaložil tentoraz až príliš veľa. Kvalita Kráľovnej totiž padá na kvantite strán. Myslím, že pre každého by bolo znesiteľnejšie, keby sa autor ubránil zbytočnému, asi 100-stranovému autoheroizovaniu a zostal prirodzený, taký, na akého sme zvyknutí. Inak sa sila jeho unavených hrdinov stratí v nenávratne a zostanú len unavení čitatelia.

Pérez-Reverte, Arturo: Královna jihu. Praha, Knižní klub, 2005. Preklad Vladimír Medek. 455 strán.