Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Maxim E. Matkin | 5.4.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Dvadsiataprvá kapitola – Vďaka ti, láska moja, že si

Blank

Lola vliala našľahaný sneh z vaječných bielkov do cesta a opatrne hmotu rozmiešala. Biele a ľahké sa zmiešavalo s tmavým a ťažkým. Jin a jang, usmiala sa, dobré aj zlé v jednom celku, celý svet v skratke kuchynskej filozofie.

Vybrala tmavozelenú formu na bábovku, ktorá jej zostala po Selme. Ak chcete, aby na vás ľudia spomínali, nenechávajte po sebe peniaze, ale keramiku. Málokedy sa potlčie všetko.

Popoludňajšie slnko šikmo svietilo do kuchynského okna, rozbíjalo sa o kvetované vzorky záclony a kreslilo na plochách stien a nábytku abstraktné tiene. Lola vstúpila do jeho žiary a pozrela von.

Gregor na dvore vyskočil k basketbalovému košu, hodil dnu loptu, víťazne sa zasmial, keď doskočil na zem. Ako zrazu zostarol, uvedomila si Lola. Neoholené strnisko má už prešedivené, čosi ochabnuté je v držaní jeho tela, akoby ten vnútorný stojan, ktorý ho niesol životom ako vzor neochvejnosti, nepriaznivé počasie rozglejilo a povolilo. A taký bol kedysi príťažlivý. Pár drobností sa zmenilo a zmenené je zrazu všetko.

- Remíza! – zakričal Gregor.

- Žiadna remíza, 20:18 pre nás, - zakričal Elvis.

- Je to 20:20, - povedal Teodor.

- Nehádaj sa s nimi, aj tak vyhráme, - povedal Elvisovi Karl.

Karl hodil Elvisovi loptu a pozrel na Lolu do okna. Chvíľu ten Lolin pohľad podržal a potom pohol kútikmi úst. V tom úsmeve bolo porozumenie, spiklenectvo, radosť, aj vďačnosť voči Bohu, osudu, prozreteľnosti, že to zariadili práve takto.

Bola to Lolina tretia jeseň v tomto dome. Prvá naozaj šťastná.

Vložila bábovku do rúry a chvíľu na ňu hľadela cez okienko. Dúfala, že zachytí to pomalé dvíhanie a zlatnutie cesta. Prirýchly a pripomalý pohyb vraj človek nie je schopný zaznamenať. Nevidíme let guľky vystrelenej z hlavne, ani rast trávy, nechtov a vlasov, ale Lola by odprisahala, že keď sa sústredí a oslobodí svoju myseľ od nástojčivostí a rozptyľujúcich pochybností, dokáže vidieť klíčenie semien, prehlbovanie sa vrások a kysnutie cesta. A pomalé prevaľovanie citov v duši.

- Je to dobrý program? – spýtal sa Karl, keď vošiel do kuchyne.

- Pozri sa, - povedala Lola.

Karl si k nej čupol a zadíval sa do rúry na bábovku.

- Napínavé, - povedal. – Neviem, či sa budem vedieť odtrhnúť.

Sálal z neho chladný vzduch, jesenné vône a pach mužského potu. Bola by niekedy povedala, že jej raz bude voňať mužský pot?

- Už ste dohrali? – spýtala sa.

- Nie, ideme si dať odvetu. Len som sa prišiel pozrieť, či ti tu samej nie je smutno.

- Nie je. Je tu so mnou bábovka. Veľa toho nepovie, ale je výborná poslucháčka.

- Hej, vyzerá na to.

- A pozerám sa na vás.

- Páčime sa ti?

- Veľmi. Zvlášť niektorí. Aký je zatiaľ stav? – spýtala sa Lola.

- Domáci:Hostia – 30:24.

- Takže vy dvaja s Elvisom vyhrávate?

- Pochybovala si o tom?

- Nikdy.

- Veď sme aj trénovali ako na olympiádu.

Pocítila taký intenzívny pocit lásky, až jej vyhŕkli slzy do očí. Nevedela, že aj ona ešte príde na rad a dostane takú porciu partnerského šťastia, že sa jej nebude vedieť dojesť.

- Čo je? – spýtal Karl.

- Ľúbim ťa, - povedala Lola.

- Aj ja teba. Stále a navždy.

Oprela sa o jeho rameno a uvedomila si, že nič sexuálnejšie v živote nezažila. Človek nepotrebuje vniknúť a nechať vniknúť, aby splynul. Je to v mojom veku revolučná myšlienka, ale život je dynamický proces, pomyslela si Lola.

- Budeš mať na mňa v noci čas? – spýtala sa Lola.

- Ako vždy, - usmial sa Karl.

- Vďaka ti, láska moja, že si, - povedala.

Bola znovu v kuchyni sama, keď počula buchnutie bránky. Asi prišla Ornella. Pozvala ju na dnes kvôli Teodorovi. Prosil ju, aby mu dala znovu šancu pozbierať odvahu a vyštartovať po nej, tak ako sa mu to už niekoľkokrát nepodarilo. Možno by si sa mal zase zhuliť, povedal mu vtedy Elvis s citom jemu vlastným. Nič neuponáhľaš, nič neubrzdíš, keď ide o lásku, povedal Karl. Bola to veľmi podnetná diskusia a Teodor im povedal, že sú všetci ignoranti a keď budú mať aj oni pomaly sedemdesiat, tak uvidia a on sa im bude smiať z hrobu. A potom sa spýtal, čo si má obliecť a či tvídové saká so záplatami na rukávoch už nenosia len idioti.

No vo dverách sa neobjavila Ornella, ale slečna Marplová.

Mala na sebe podobne pozoruhodnú zmes elegancie a nadhľadu ako v deň, keď im ukazovala dom na predaj. Čiernobiely chanelovský kostým, na hlave šiltovka a na nohách gumáky.

- Neruším? – spýtala sa a vhrnula sa dnu.

- Vy nikdy, - povedala Lola.

- S tým radšej nebudem polemizovať, - povedala slečna Marplová.

- Len poďte ďalej.

- Vraj ste sa znovu vydali.

- Áno, - povedala Lola.

- Aké to je?

- Šťastné.

- Vidno to na vás. Vidno to tu na všetkom.

- Ďakujem.

- Videla som, že máte návštevu.

- Len bývalý manžel a svokor.

- Zaujímavá kombinácia.

- Len pri pohľade zvonku.

- Ako sa znášajú všetci tí vaši muži?

- Teraz už dobre.

- Poznáte to pravidlo Keď nie je šťastná matka, nie je šťastný nikto? Tak prečo by to neplatilo aj naopak?

- Niečo na tom bude.

Lola otvorila trúbu a vypustila von oblak vône. Vopchala do bábovky drevenú špajlu. Prichytilo sa nej cesto, tak rúru znovu zavrela.

- Viete, zomrel mi starší brat, - povedala slečna. – Keď sme preberali jeho veci, našli sme staré fotografie. Túto som vám chcela ukázať.

Lola podišla k stolu a zahľadela sa na starú kolorovanú fotografiu. Bolo na nej dievčatko v bielych šatách s mašľou vo vlasoch stojace pred na ružovo vymaľovaným zakvitnutým kríkom ruží. V pozadí ozdobné kovanie bránky.

- To je náš dom, - usmiala sa Lola. – A toto ste vy?

- No schválne, koho vám to dievčatko pripomína?

Áno, mala pocit, že ho pozná. Úsmev, oči zažmúrené do slnka. Bolo v tom niečo známe, ale nevedela čo.

- Neviem, - povedala Lola.

- Poprosíme o pomoc publikum? – spýtala sa slečna Marplová. – Podobá sa na vás.

- A kto to je?

- Moja staršia sestra. Už som vám o nej raz hovorila.

- Čo sa s ňou stalo?

- Spadla zo strechy. Neviem podrobnosti. Narodila som sa až po jej smrti.

- Spadla zo strechy?

- Áno. Váš syn mi minule spomínal, že aj vás to tam ťahalo. Nakoniec si kohút vybral Selmu.

- Áno, ale celé je to také zvláštne nepochopiteľné.

- Vy ste asi v tomto dome mali žiť. A nie umrieť, ani sa naň dívať cez plot.

- Rozumiete tomu? – spýtala sa Lola.

- Neviem, - povedala slečna Marplová. – Možno ste sa potrebovali znovu narodiť, prísť sem a pokračovať vo svojej ceste. Vážne neviem. Možno tomu ani nemáme rozumieť. Niekedy je cennejšie zostať stáť a niečomu sa diviť navždy, než tomu polovičato rozumieť. Aspoň tak nejako to napísali v tej knižke o ekológii.

- O ekológii? - Lola pozrela na slečnu.

- O ekológii. Som svojou podstatou eklektička, človek má tak viac možností.

Lola znovu pozrela na fotografiu. Do tých očí usmievajúceho sa dievčatka. Bola v nich neha a nevinnosť, zraniteľnosť a sila, čistota a tajomstvo, jednoducho všetko, čo majú v pohľade len malé dievčatká, ktorým sa ešte nič zlé v živote nestalo.

- Kto stál za fotoaparátom? – spýtala sa Lola.

- Asi náš otec.

- Aký bol?

- Taký nečitateľne láskavý. Miloval len túto svoju dcéru. Bratov si až tak nevšímal a vo mne hľadal ju. Stále sa s ňou rozprával, až do konca života. Vo všetkých týchto stenách musia byť všetky tie rozhovory.

Slečna Marplová vyzerala zrazu smutne ako nespravodlivo potrestané dieťa, ktoré poslali spať, kým všetci ostatní boli pozvaní na oslavu. Lole jej prišlo ľúto.

- Smiem vás objať? – spýtala sa Lola.

- Dobre, - poved

Maxim E. Matkin  viac od autora »