Kedysi bolo všetko iné. Všetko. Vône, chute, túžby. Aj tie školské výlety boli iné. Spievali sme v autobuse Dóólíínadolina akasimi dĺĺha, Kráľovná bielych tenisiek a Žuvačka za uchom. Teraz sú všetci individualisticky alebo v sektárskych skupinkách napojení na diskmeny, mp3 prehrávače a ipody. Keby bolo treba spievať, čo by vedeli? Eminema? Zapišťali by Jamesa Blunta?
Filip podráždene zavesil pohľad do slovenskej krajiny ubiehajúcej za oknom autobusu. Kopce, chalupy, penzióny pre turistov. Svietilo slnko a nápis na budove na kopci hlásal NA CHOROBY LIEK VČELA VYROBÍ. Na to sa tak spoľahnúť.
Školský výlet ho vlastne začal deprimovať až posledný deň. Boli v múzeu oravskej dediny, motali sa aj s rozbláznenými študentmi medzi drevenicami, pozerali na postele, gate, misy, hrnčiarsky kruh a živú kozu a všetko bolo v poriadku, až kým Filip neuvidel Siamku a toho týpka, čo je u nich na praxi. Jedli tatranku. Jednu. Odhryzovali si z nej na striedačku. Jedli by dvaja ľudia jednu tatranku, keby medzi nimi nič nebolo? Následne vysvitlo, že idú na ceste domov v jednom autobuse. V inom ako Filip. A jej to nevadilo, povedala síjúlejtr a ďalej počítala žiakov nastupujúcich do autobusu. Mala povedať aufíderzín, má tam teraz nemčinára, dvadsaťpäťročného vymydleného debila s dokonalo vyrovnanými zubami, čo absolvuje prax a hneď po škole nastúpi do firmy svojho otca a bude zarábať, aspoň tak im to osvetlil hneď prvý deň svojho účinkovania na pôde gymnázia. Študenti ho volajú Medvedík Haribo, lebo sa vraj podobá na Thomasa Gottschalka. Haribo. Za toto vás milujem, vy hyeny pubertálne, pomyslel si Filip.
- Nemáš niečo na hlavu? – naklonila sa k nemu zo sedadiel za ním kolegyňa fyzikárka.
- Šiltovku, - povedal Filip.
- A ibuprofen?
- Nemám. Potrebuješ?
- Akútne, - zavzdychala a pritlačila si prsty na spánky. Prečo majú úplne všetky fyzikárky, ktoré kedy videl, sklon farbiť si vlasy na červeno? Kompenzujú tým racionalitu a predvídateľnosť odboru, ktorému sa venujú?
- Môžem ti dať žuvačku, - povedal Filip. – A môžem otvoriť okno, ak by si chcela. V Žiline máme prestávku, pohľadáme tam lekáreň.
- Prečo ešte človek ako ty nie je ženatý?
- Žiadna ma nechce.
- Neverím.
- Ani ja tomu nemôžem uveriť.
- Nehovor dvakrát, lebo sa kvôli tebe rozvediem, - zasmiala sa fyzikárka krákavým smiechom.
Za oknom sa mihol nápis podomácky načarbanými čiernymi písmenami JAZDA NA TANKU – POZÝVAME. To by mi šlo, pomyslel si Filip, trénujem na to vlastne každý boží deň.
Filipovi zazvonil mobil a kolegyňa sa po krátkom zaváhaní predsa len diskrétne oprela zase dozadu.
- Ahoj, Šeri, - povedal Filip do telefónu.
- Ahoj, Filip, - ozvala sa ona. – Balím si veci, našla som nejaké tvoje knihy a chcela by som ti ich vrátiť.
- Tak predsa ideš?
- Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší. Mám tam kamarátky a brata, budem blízko k mame, dostala som prácu na mestskom úrade a idem si aj tú výšku diaľkovo urobiť.
Filip počúval jej hlas a nevedel prísť na to, čo ho na celej situácii mýli, čo je iné, ako je zvyknutý. A potom si to uvedomil. Netrpí. Hovorí s ňou a netúži po nej, netrýzni ho, že ju nemá, nebolí ho z nej celé telo. Udivilo ho to. Prestal sa ňou trápiť, lebo sa začal trápiť kvôli inej? Sú muži dimenzovaní na trápenie maximálne jednou ženou? Majú zabudovanú poistku, lebo trápenie viacerými ženami by nevydržala ich konštrukcia?
- Niekedy je zmena nevyhnutná, - dokončila Šeri.
Má pravdu, zase má pravdu, uznal jej v duchu.
- Budeš nám tu chýbať, - povedal.
- Ako komu, - povedala Šeri. – Tak čo s tými knihami?
- Nechaj si ich, - povedal Filip.
- Ani ťa nezaujíma, aké sú to knihy?
- Chcem ti ich nechať. Doteraz mi nechýbali, tak bez nich prežijem. Aspoň ti niečo po mne zostane.
- Stalo sa ti niečo?
- Prečo?
- Máš taký hlas.
- Nič sa mi nestalo.
- Poznám ťa.
- Ja... - Filip začal a zrazu nevedel, čo by povedal. – Prečo ma opúšťa to, čo mám rád?
- A vie to, čo ťa opúšťa, že by si chcel, aby to ostalo? – spýtala sa Šeri.
- Ty si to nevedela?
- Vedela, ale teraz nehovoríš o mne.
- Si potvora.
- Mám pravdu?
- Áno.
- Keď niečo chceš, treba natiahnuť ruku.
- Neviem, či už nie je neskoro.
- Aspoň to zistíš.
- Ďakujem za radu.
- Rado sa stalo. Ja ďakujem za knihy. A za všetko. Si skvelý chlap.
- Prečo sa túto skutočnosť dozvedám vždy až po funuse alebo od tých nepravých?
- Ešte si aj budeš vyberať! – zasmiala sa Šeri a položila.
Nad Filipom zastala vysoká Elvisova postava. Trochu sa kývala, pretože šofér autobusu prirýchlo zdolával zákruty.
- Musíme zastať, - oznámil mu nevzrušene Elvis.
- Budeme mať pauzu v Žiline, dovtedy to vydržíte, - povedal Filip.
- Musíme zastať teraz.
- Prečo?
- Špako by chcel vracať do trávy.
- Do trávy?
- Doteraz vracal do mikiny, ale začína sa mu to vylievať.
Zastali na rozhraní dediny a poľa. Za okamih za nimi zabrzdil aj druhý autobus a vyvalila sa z neho príslušná dávka gymnazistov a pedagogického dozoru. Siamka sa smiala, keď schádzala po schodíkoch dolu, hneď za Haribom, asi je ten trotl dokonca aj neodolateľne vtipný. Filip sa rozhodol, že si ich nebude všímať, na nič lepšie by sa nezmohol. Pozoroval teda zvlnenú krajinu, vežu kostola trčiacu nad strechami domov, aj dvojicu Špaka s Elvisom vracajúcu sa cez pole.
- Ako vám je? – spýtal sa Špaka, keď prišli bližšie.
- V pohode, - povedal Špako.
- Napite sa vody, donesiem vám Kinedryl, - povedal Filip.
- Už mi niečo dala pani profesorka.
- Sadnete si ku mne dopredu. Tam to menej hádže.
- Je to nutné?
- Je.
- Chceli sme mať vzadu súkromie, - povedal Elvis.
- S ovracanou mikinou aj súkromie stráca na príťažlivosti, - povedal Filip.
- Zakladáme časopis, viete, - povedal Špako.
- Výborný nápad.
- A nepotrebujeme, aby nám do toho v tejto fáze niekto kecal, - doložil Špako.
- Ja si vás nebudem všímať, - povedal Filip. – A môžete si písať poznámky. Keď budeme na diaľnici, zase si presadnete.
- Kam vy na tie kompromisy chodíte, - povedal dobrácky Elvis.
- Na to treba mať talent, - povedal Filip.
Siamka vytiahla fotoaparát. Odfotila dievčatá jediace jablká, fyzikárku zaháňajúcu sa po krúžiacej ose, zachmúreného Filipa.
Potom sa postavila vedľa neho. Mala biele tričko a nečakane dlhé nohy v úzkych džínsoch. Filipa ten pohľad ešte viac rozladil.
Zadívala sa tam kam on, tak neurčito v smere kľukatej cesty.
- Cítiš hnoj? – spýtala sa zasnene.
- Cítim, - povedal on.
Sklonila sa k fotoaparátu, vymazávala nepodarené zábery. Pozrel dolu a všimol si, že má jednu z dvoch červených tenisiek celú od blata. Je to normálne, že mal nutkanie kľaknúť si k jej nohám a vyčistiť jej to?
- Nechceš tatranku? – spýtala sa.
- To teda nechcem.
- Je ti niečo?
- Vôbec nič, - povedal on.
Fyzikárka zavelila nástup.
Dovalil sa k nim Haribo a spýtal sa Siamky:
- Mám ich spočítať, keď budú nastupovať?
- Jasné, zlato, - povedala mu Siamka.
Hovorí mu zlato? Nechutné.
Filip videl Siamku cez dvojo skiel autobusov. Sadla si k oknu a smutne hľadela na svoje ruky. Pocit viny sa mu zmiešal s istou satisfakciou. Nech má aj ona pokazený deň. A potom si k nej prisadol Haribo, ona sa k nemu otočila a smútok, vina, aj satisfakcia boli preč.
Ich autobus predbehol autobus, v ktorom sedel Filip a vyrazili ďalej.
Vnútri bolo teplo a prievan. Fyzikárka sa nadopovala tabletkami
Maxim E. Matkin viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Osemnásta kapitola – Vlastná krv
Dvadsiata kapitola – Aby to tak nebolelo, keď ma bude opúšťať
Sedemnásta kapitola – Diera v srdci ako zrnko ryže
Dvadsiataprvá kapitola – Vďaka ti, láska moja, že si
Šestnásta kapitola – To spláchol čas a preliate slzy