Kognitívno-behaviorálne šteňa

V poslednej dobe ma prenasledujú predajcovia, díleri a asistenti predaja s množstvom ponúk na skvelé veci, programy, služby a paušály, ktoré by boli pre mňa nesporne výhodné, keby som bola iný človek. Nevyhľadávam ich, vyhýbam sa im, aj tak si ma vždy nájdu. Stačí, keď zdvihnem telefón a tam je nejaká príjemná osoba s mikrofonickým hlasom, ktorá ide podľa zoznamu, získaného bohvie kde a začne do mňa húsť prvé štyri vety, ktoré od pondelka musela odverklíkovať aspoň miliónkrát.

- Nehnevajte sa, nemám záujem, prajem pekný deň, - hovorím čo najvľúdnejšie, pretože mi je jasné, že každý sa musí nejako živiť, aj tá osoba na druhom konci linky by bola radšej poberateľom doživotnej renty, než si každý deň pražiť ucho o telefónne slúchadlo.

- Iba sekundu! – povie osoba.

- Mám teraz niečo rozrobené, - poviem ja.

- Tak zavolám o chvíľu?

- Nevolajte mi, fakt nemám náladu meniť paušály, programy, nič si objednávať, kupovať, ani odpovedať na otázky o jogurtoch, poistení, servise a dôchodkovom sporení.

- Bolo by to pre vás výhodné! – povie osoba.

- Alečo? – poviem nedostatočne asertívne. – Na to ste ako prišli?

- Mám tu vaše účty za telefón. Ak by ste zmenili systém telefonovania podľa rozpisu a prešli na nami ponúkaný program, ušetrili by ste.

- Ja ale nezmením systém telefonovania, - hovorím úprimne a pravdivo. – Nedokážem to. Systém telefonovania sa snažím zmeniť už roky. Nedá sa to. Mám asi nejako hlboko zakorenenú konštrukčnú chybu, neviem telefonovať menej, inak, v iných časoch a podľa rozpisu. Snažila som sa zmeniť, ale nedá sa. Musela som sa s tým naučiť žiť.

- No ale keby ste prešli na náš program a upravili to telefonovanie... – skúsi to ešte raz milá osoba.

- Vy ma nepočúvate? – spýtam sa ja.

- Počúvam, - povie osoba.

- Tak možno nehovorím jasne, - usmejem sa, vraj je to v telefóne počuť. Fakt nechcem byť hnusná, hnusných odmietnutí si milá osoba s touto profesiou musí zažiť každý deň množstvo. Bohvie ako dlho vydržia ľudia na takomto mieste, než im prasknú nervy a poskáču si po slúchadlách, čo ich majú strčené v uchu, alebo než vynadajú niekomu do telefónu do prašivých kojotov. Takže sa usmejem a poviem: - Vy na mňa skúšate hlbinnú psychoanalýzu, ale ja odkedy som staršia, fičím na tých kognitívno-behaviorálnych metódach.

- Prosím? – spýta sa osoba.

- Neriešim, nepátram po príčinách, nemením, čo nie je nutné meniť, nekopem v svojom mozgu archeologické vykopávky, jednoducho používam to, čo mám k dispozícii a snažím sa s tým žiť.

- To je na mňa trochu zložité, - povie osoba.

- Nie je, ale máte pred sebou ešte dlhý zoznam ľudí, ktorým treba zavolať, - poviem ja.

- Máte pravdu, - povie osoba.

- Mňa si teda môžete škrtnúť, - poviem ja. – Urobíte to pre mňa?

- Ak chcete.

- Chcem.

- Ako to bolo s tými behaviorálnymi?

- Nejdeme do hĺbky, nestrácame čas, nepýtame sa na prapríčiny, nerozrýpavame staré rany, nerozmetávame fungujúci poriadok, len sa snažíme, aby sme aj s našimi problémami, programami, traumami, podivnosťami, fóbiami a paušálmi dokázali žiť čo najlepšie, - zopakujem pomaly a snažím sa pritom dobre artikulovať.

- Ja sa bojím psov napríklad, - povie nečakane osoba.

To ma zaskočí, ale iba na chvíľu.

- Chcete skúmať prečo? – spýtam sa.

- V detstve ma jeden pohrýzol.

- A pomohlo vám, že to viete?

- Ani nie.

- Chcete ísť na to behaviorálne?

- No, - povie váhavo osoba.

- Kúpte si šteňa, - poviem ja. – Aj ja som sa bála, aj mne ho kúpili a už sa nebojím.

- Šteňa?

- Bojíte sa šteňaťa?

- Nie.

- Veď to, nikto sa nebojí šteňaťa.

- Ale ono vyrastie.

- Ale bude vaše.

- Aha, fakt.

- A máte po problémoch, - poviem ja.

- Ďakujem, - povie milá osoba s mikrofonickým hlasom potešene. – Budem o tom nápade premýšľať.

- Bolo by to pre vás výhodné, - poviem ja s ťažko skrývaným zadosťučinením. Vždy mi urobí dobre, keď sa mi podarí rozdílovať nejaký produkt z mojej hlavy. Je tam toho toľko, že sa mi len uľaví, keď si niekto niečo zoberie. Chvíľu premýšľam, či začnem obvolávať mená zo zoznamu a ponúkať svoje programy, ale potom sa rozhodnem pre limetkovú vodku s tonikom. Čo už, keď sa už do hĺbky neprerobím, musela som sa so sebou naučiť žiť.

Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [44]