Všetci dobrí rodáci a my

Topoľčany, jún 1942, pekný slnečný deň. Ulicami mesta sa potĺka 18-ročný Rudolf Vrba, po pešom úteku z pracovného lágra v Novákoch, primerane hladný a otrhaný. Vo svojom rodnom meste (kde stále ešte žije jeho teta a sesternica) získava u otcovho starého známeho nový pár topánok. Staré vyhodí a nové chce osláviť– vzhľadom na všetky okolnosti – pomerne nebezpečným kúskom. Totižto, v miestnej jedálni si objednáva pollitra mlieka.
Ťažko povedať, ako vyzerali dobové jedálne či mliečne bary a koľko súkromia poskytovali. Isté je len to, že v toto slnečné dopoludnie vošiel do toho istého zariadenia aj miestny žandár. Ako to už pri obdobných situačných konšteláciách býva, pozorný pohľad na Rudolfove dva páry ponožiek (v letných Topoľčanoch je zdvojenie predsa len nezvyklým úkazom) vyvoláva u strážcu verejných mravov podozrenie. Mechanizmy spoločenskej prevencie kriminality sa dávajú do pohybu. Legitimácia, útek legitimovaného a tak trochu chaplinovská naháňačka topoľčianskymi ulicami, nemotorný žandár padá z bicykla, rozbíja si koleno. Naopak, Rudolf obratne manévruje pomedzi aplaudujúce, možno malomestskou nehybnosťou trochu znudené publikum. Finále? Náhle stojí pred vytasenou šabľou policajta. „Žid, alebo zlodej?“ Rudolf nevzrušene odpovedá: „Žid.“

V rámci možností môže byť spokojný, žandár ho nemláti, je to charakter. Napríklad predošlé zadržanie a následné mučenie na maďarskej hranici pri Galante Rudolfa stálo takmer život. Záver topoľčianskeho dopoludnia: utečenec vedený pomedzi už stíchnuté námestie k policajnej stanici. Sympatie publika sú dávno preč, predsa len, lepšie sa fandí naháňanému ako zatknutému, jedno či zlodejovi, alebo Židovi. Rudolf sa vracia do slovenského pracovného lágra v Novákoch, následne je slovenskou vládou predaný za 500 mariek do Reichu na pracovné úkony ríšskemu ministerstvu hospodárstva. Ale to už vlastne nie je (len) príbeh Topoľčian.

Klapka, strih.

Jún 1942, ulicami Topoľčian chodí možno ešte jeden mladík, alebo skôr dieťa, od Rudolfa o 9 rokov mladší Ján Sokol. Čo konkrétne robí v tomto čase, neviem. S určitosťou sa dá povedať, čo v tejto dobe robiť môže alebo – predsa len, sme vo vojne, Slovensko v tej dobe bojuje už nielen so Sovietskym zväzom, ale aj USA – robiť nemusí. Ako slovenské katolícke dieťa si nemusí trápiť hlavu s nášivkou žltej hviezdy, rovnako s nápismi „Židom, Cigáňom a psom vstup zakázaný” a nakoniec, ak chce, pokojne si môže objednať mlieko v miestnej jedálni. S istotou možno povedať aj to, že mu v porovnaní s Rudolfom osud doprial o niečo pokojnejší jún 1942.

Rudolf nakoniec utiekol z Osvienčimu a ako spoluautor správy o vyhladzovacích táboroch sa stal určite svetovo najznámejším topoľčianskym rodákom (správa Vrby a Wetzlera). Neskôr sa stihol zapojiť do povstania, vyštudovať v Prahe chémiu a napokon aj emigrovať z komunistického Československa. Osudy Jána sú z rozličných dôvodov na Slovensku známejšie, arcibiskupský úrad je iste dôkazom pracovitosti a talentu.

Možno vám príde toto prirovnávanie nepatričné. Predsa len, snáď sa nehodí porovnávať vedľa seba vojnové roky obete holokaustu so vcelku banálnym vojnovým osudom katolíckeho dieťaťa. Nikto z nich za svoj osud nemôže a obaja sa snažia prežiť v okolnostiach, ktoré im sú dané. Spájanie nespojiteľného, nepriame patetické odsudzovanie bežného slovenského človeka poukazovaním na hrdinskosť štvanca prenasledovaného slovenskými policajnými zložkami.

Podobnosť príbehov Jána a Rudolfa sa však nekončí len miestom ich rodiska, nie je iba mikrohistóriou dvoch odlišných topoľčianskych kultúrnych prostredí, židovského a katolíckeho. Ich príbehy vedome spojil sám arcibiskup spomienkami na detstvo blahobytu, keď nič nechýbalo, a to všetko, samozrejme, vďaka Jozefovi Tisovi. Ktovie, možno sa mu spätne vybavila aj tá istá topoľčianska jedáleň ako Rudolfovi v jeho knihe nie práve radostných spomienok: Utiekol som z Osvienčimu. Vedome a s hrdosťou príbehy spojili a spájajú slovenskí intelektuáli (okrem iného manifestačná podpora Jánovým slovám od časopisu Kultúra závislého od etiky). Čudesné prelínanie príbehu genocídy, nespravodlivosti a zodpovednosti svedomia s príbehom zodpovednosti k vlastnému žalúdku. Spomienky dvoch Slovákov, čo sa ocitli na tom istom mieste, a pritom dosť odlišnom.

Chcel by som vedieť, ktorý z týchto príbehov prežije, pretrvá, povedzme o 50 alebo o 100 rokov. Príbeh blahobytu riadeného láskavým kňazom na prezidentskom stolci, ktorého pamätné tabule Ján usilovne pomáha odkrývať, alebo to bude príbeh Rudolfa a jemu podobných, v ktorom chuť na polliter mlieka môže viesť až k plynovým peciam.

Podľa psychiatrov silnejší jedinec svoje negatívne príbehy dokáže vytesniť z pamäti, aby mohol prežiť. A tak dnes v médiách sledujeme príbeh mimoriadne silného starca sediaceho na arcibiskupskom stolci, Jána postihnutého príkladným výpadkom pamäti. Ale nielen to. S pritakávaním Jánovi môžeme sledovať milosrdné zužovanie spoločenskej pamäti o našom historicky prvom samostatnom štátnom útvare na telesné zmysly štekliace predstavy plných stolov a žalúdkov. To všetko vďaka múdrosti našich politikov, keď všade naokolo (rozumej len nie u nás) zúrila vojna. Punktum. Príbeh Jána sa stáva príbehom naším, príbehom národa. Národa, ktorý si pre lepšie svedomie zriadil ústav na liečbu vlastnej pamäti, a ten najnovšie zveril Jánovmu archivárovi.

A do kostolov, kam kedysi nemohli Židia a psy, stále môže bronzový Jozef Tiso. Aj keď hrdinovia boli úplne inde, dokonca niektorí tiež v cirkevnej rovnošate.

Ide vlastne o to, či o nich selektívnou pamäťou posilnený národ stojí.

Písané v období predveľkonočného pôstu a k prvému výročiu smrti Rudolfa Vrbu (27. 3. 2006).

Autobiografické údaje z: Rudolf Vrba: Utekl jsem z Osvětimi, Sefer, Praha 2007