Knižná cenzúra má dlhú históriu. Má aj budúcnosť?

Podľa istého široko zameraného výskumu je najväčším vynálezom ľudstva kníhtlač. Do jej objavenia boli knihy takou vzácnosťou, že sa ešte aj v kláštoroch zatvárali do skríň a pripútavali reťazami, aby ich neukradli. V priebehu krátkeho času sa však zrazu stali prístupnými pre oveľa širší okruh záujemcov, nehovoriac o tom, že klesla ich cena. To, čo predtým mnísi prácne prepisovali, iluminovali krásnymi ornamentmi a obrázkami celé roky, sa zmenilo na masový produkt, hoci spočiatku bez farebných obrázkov, len s obyčajnými drevorytmi.

Obrovské zisky privatizéra z predaja Biblie
Keď zlatník z Mainzu, Johannes Gutenberg, v prvej polovici 15. storočia vymýšľal princíp kníhtlače, určite netušil, čo spôsobí. Pravdepodobne vôbec nevedel ani to, že sa mu pripíše vynález asi 500 rokov starý, veď pohyblivé hlinené matrice na tlač použil už roku 1041 čínsky kováč Pi Seng. Gutenbergovu slávu a prvenstvo však spochybňujú aj v Európe. Za pôvodcu myšlienky sa pokladá i Johann Mentelin zo Schlettstadtu, ale aj Albert Pfister z Bambergu. Taliani hlasujú za Pamfilia Costaldiho z Feltre pri Benátkach a Holanďania dokonca svojmu adeptovi Lourensovi Costerovi postavili aj sochu.
Nech už bol prvým ktokoľvek, Gutenberg je určite autorom zariadenia na odlievanie písmen a ručného tlačiarenského lisu. Svoj vynález chcel uplatniť nadmieru zodpovedne. Jeho prvým počinom bolo vytlačenie tzv. 42-riadkovej Biblie, do ktorého sa pustil roku 1450 s finančnou podporou Johanna Fusta. Sotva vytlačil niekoľko strán, Fust tlačiareň sprivatizoval, Gutenberga vyhodil a dosadil na jeho miesto svojho zaťa Petra Schöffera. S novou Bibliou potom odcestoval do Paríža, kde ju predával s obrovským ziskom.

Cenzúra – nič nové pod slnkom
Aby sa vydávanie a tlačenie kníh stalo ešte zaujímavejším, pápežská stolica sa tuho zamyslela nad nutnosťou dozerať na prevádzku tlačiarní a ich produkciu. Nič nové pod slnkom – veď obeťou cenzúry bol už Sokrates a aj v antickom Grécku sa pálili knihy nezodpovedajúce dobovej morálke. Cisár Konštantín sotva 20 rokov po uznaní kresťanstva (r. 313) zaviedol cenzúru viery a roku 496 pápež Gelasius zostavil prvý index zakázaných kníh. Keďže kontrola stále nebola dostatočne účinná, Gregor IX. roku 1231 založil inkvizíciu. Katalóg zakázaných kníh roku 1559 mal už vyše 5 000 titulov a tento počet utešene stúpal až do jeho posledného vydania roku 1948.

Keďže na našom území inkvizícia nemala nijako zvlášť silné postavenie, vyšlo tu len niekoľko obmedzení, ktoré sa týkali predovšetkým Lutherových diel. Cenzúra sa úradne praktizovala od roku 1572 – všetky knihy a tlače bolo nutné poslať na posúdenie biskupovi do Viedne (samozrejme, ešte pred vytlačením). Mala sa tak chrániť viera, ale od roku 1730 sa pozornosť rozšírila aj na politické a spoločenské diela. Osvietená panovníčka Mária Terézia potom roku 1747 odovzdala agendu cenzúry bratislavským jezuitom. O tom, že povinnosť odovzdávať diela na kontrolu mnohí nedodržiavali, snáď ani netreba hovoriť.

Zákaz čítania románov a novodobé diktatúry
Krátke uvoľnenie počas vlády Jozefa II. sa zostrilo začiatkom 19. storočia, keď sa zakázali diela osvietencov ako Voltaira či Rousseaua a vyvrcholilo roku 1806 zákazom čítania románov. Keď sa zdalo, že sa už blýska na lepšie časy, prišlo obdobie diktatúr. V priebehu 20. storočia sa dostalo na index (a aj do ohňa, zberu či šrotu) viac kníh ako kedykoľvek predtým. My starší si pamätáme aj literatúru zo socialistického obdobia našej minulosti. Nielen cyklostylové samizdaty, či kopy zošrotovaných kníh, o ktorých tak krásne písal Bohumil Hrabal. Pamätné sú najmä preklady klasikov, ktoré s pokojným svedomím môžeme nazvať majstrovskými dielami. Prekladateľ bol súčasne spisovateľom/básnikom, redaktor jazykovedcom a výtvarný redaktor maliarom. Kniha bola takmer dokonalá, bez tlačových či gramatických chýb, a dokonca aj s vysvetlivkami.

Dnes môže vychádzať skutočne hocičo. Aj vychádza.
Neviem, či existuje nejaká štatistika o tom, koľkonásobne viac kníh vyjde na Slovensku dnes oproti obdobiu pred rokom 1989. To je určite pozitívne. Negatívne však je, že vychádza hocičo. Byť v dnešnej dobe literárnym kritikom musí byť rizikovým povolaním. O nič lepšie to však nie je ani na poli popularizačnej spisby. Premnožili sa dielka samozvaných odborníkov s patologickým presvedčením o vlastnej geniálnosti, ako aj grafomanov s neutíchajúcou túžbou przniť vkus a dezinformovať pospolitý ľud. Police kníhkupectiev sa prehýbajú pod výplodmi literárnych exhibicionistov, ktorých knihy sa tvária ako odborná a najmä fundovaná vedecká či vedecko-populárna literatúra, pričom sú hanebným paškvilom a plagiátom, v nejednom prípade produktom chorej mysle a frustrovaného mozgu prenasledovaného fantazmagóriami.
Aj vydavatelia majú svoje maslo na hlave. Tlačia na prekladateľov, ktorí v časovom strese vydajú z rúk preklady pod psa, ale čo je horšie, mnohí z nich často ani netušia, čo prekladajú. Nie každému je jasné, že román musí byť preložený aj s jeho pôvodnými literárnymi kvalitami a pri vedecko-popularizačných dielach je dobré poznať aj akúsi odbornú terminológiu. Potom sa len čudujeme, čo je na tej knihe také super, že to malo za hranicami taký úspech.

Kde chýba autocenzúra, mala by nastúpiť cenzúra oponentov
Asi vyvolá nevôľu moje konštatovanie, že cenzúra predsa len mala niečo do seba a nebolo by od veci znova ju zaviesť. Nemala by to byť však cenzúra v pôvodnom slova zmysle, teda znovuzavedenie smutne presláveného Úradu pre tlač a informácie alebo Hlavnej správy tlačového dohľadu (aj keď si viem celkom dobre predstaviť ich dnešné personálne obsadenie). Stačili by oponenti, ktorí by samozvanému literátovi bez autocenzúry či sebareflexie šetrne prezradili, že jeho dielo je nanič. Nezaškodilo by ani to, ak by vydavateľstvá oferovali nejaký ten groš na odborného posudzovateľa a dielo vydali až s jeho odobrením. Veľmi by prospelo, ak by pre grantové agentúry, podporujúce vydávanie literatúry, nepísali posudky kamaráti žiadateľa. No a nakoniec, keby sme my, čitatelia, niektoré knihy nečítali, nekupovali a nedostávali ani do daru.

Lenže o čom by potom bola rubrika Brak v tomto magazíne?