Znásilňovanie histórie v ľúbivých pornoscénkach

Nie je to tak dávno, čo som nezodpovedne vyhlásila, že už nebudem čítať žiadne knihy o Bátoričke a najmä nebudem nimi unavovať verejnosť. Ako mnoho iných sľubov, ani tento som nedodržala, keď sa mi dostal do rúk nový literárny skvost od poameričteného rumunského emigranta Vládkyňa krvi.

Andrei Codrescu opustil rodné Sedmohradsko ako dvadsaťročný roku 1966, takže svoju nevzdelanosť v európskej histórii nemôže zvaliť na neslávneho Nicolaa Ceausesca a ním zavedený školský systém. Autor pôsobí ako poet, spisovateľ, esejista a rozhlasový redaktor, píše pre Exquisite Corpse a je profesorom na univerzite. Zdalo by sa, že toľko aktivít by ho mohlo pohodlne uživiť, takže by sa nemusel púšťať do písania historických románov. Prečo nepíše obyčajné romány, lyrické či epické fikcie, kde môže svoju fantáziu i talent rozvinúť bez toho, aby na priemerného Európana zapôsobil dojmom nekompetentného tlčhubu s grafomanským nutkaním?

Problém tejto knihy netkvie len v tom, že przní históriu. Napokon, od beletristického diela ani nečakám, že sa bude striktne pridŕžať historických reálií. Prekáža mi pokročilá schizofrénia, ktorou text trpí, napríklad hneď na prvej dvojstrane. Kým na ľavej polovici je upozornenie, že akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami, lokalitami či osobami, žijúcimi alebo mŕtvymi, je čisto náhodná, len tri centimetre od toho stojí, že všetky podrobnosti o živote (skutočne existujúcej) Alžbety Báthoryovej pochádzajú z historických dokumentov Maďarského štátneho archívu. Zrejme toto poplietlo aj intelektuálne menej zdatnú kritičku z časopisu Entertainment Weekly, ktorá o tomto dielku napísala, že je to „Beautifully written and meticulously researched... a book of high gothic drama“.

Nuž, podľa mňa, ak je niečo krásne napísané, tak to nie je o tom, že hlavná hrdinka sa len tak z plezíru po lakte špára v útrobách svojich slúžok, aby zistila, ako žena „tam dole“ vyzerá. Prekrásne mi nepripadá ani to, keď sa deväťročné dievča ide utrápiť, lebo nevie, čo je análny styk, preto si ho rozkáže predviesť (a to teraz neviem, či nie je aj rasizmus) na mladom Cigánovi. Neskôr sa dozvieme, že druhým aktérom činu nebol nik iný ako sám veľký Johannes Kepler! Ako ľúbezný bude málokomu pripadať opis svadobnej noci, kde ženíchovo snaženie musí dokonať habešský trpaslík s jazykom takých rozmerov, že mu to síce bráni v rozprávaní, nie však vo vyčistení zvyškov onoho snaženia.

Hoci ľúbivých pornoscénok je oveľa viac (za spomenutie stojí aj praktická výučba pohlavného styku, kde neskúsenú Alžbetu, vyzbrojenú vylešteným dreveným penisom, inštruuje jej vlastná teta priamo na sebe), mňa osobne predsa len viac vzrušovalo to, čo oná kritička nazvala „úzkostlivo starostlivo vyskúmaným“. V priemere som totiž na jednu stranu našla aspoň jednu hlúposť, ale boli aj lepšie miesta, kde ich bolo viac. Napríklad hneď prvá, úvodná scéna sa odohráva v posledný deň 16. storočia v Budapešti. Potom, čo vekom zdrvená Bátorička dá porozbíjať všetky zrkadlá, ide na polnočnú omšu do Kostola svätej Márie. Kostol je tiež v Budapešti, ktorá však existuje len od roku 1873, dovtedy to boli buď Budín, alebo Pešť či Starý Budín (Óbuda). No a vzhľadom na to, že od roku 1541 boli všetky tri trvalo obsadené Turkami, tak polnočnú mohol celebrovať tak akurát nejaký muezín.

Vzhľadom na fakt, že – ako sme boli upozornení hneď na začiatku – ide o hlúposti čisto náhodné, nemalo by to nikoho rozladiť a odradiť od ďalšieho čítania. Ušiel by nám napríklad dôležitý zlomový bod príbehu, keď je 9-ročná Alžbeta konfrontovaná s krutosťou Dóžových povstalcov, ktorí znásilnia obe jej sestry a obesia ich na strom dole hlavou. Detail, že v čase Dóžovho povstania (1514) mala Bátorička mínus 46 rokov, je nepodstatný, dôležitejšie je, že táto udalosť v nej prebudila všetky zlovestné psychické poruchy. Tieto ju potom nútili páchať zlo až do úctyhodných 109 rokov (resp. podľa Codresca len 108, lebo vehementne všade uvádza rok úmrtia 1613, hoci je až notoricky známe, že zomrela roku 1614). Ešte životaschopnejší bol jej dvorný kazateľ, ktorý študoval spolu s Lutherom, to znamená niekedy v rokoch 1501 – 1505. Takže tipujem, že sa dožil najmenej 130 rokov, rovnako ako aj jej (avšak len podľa Codresca) strýko, palatín Juraj Thurzo, ktorý najprv dal posadiť Dóžu na rozžeravený železný trón a potom ho dobre prepečeného ponúkol spolubojovníkom. Presne o 100 rokov neskôr sa pojal prenasledovať svoju „neter“. Už aj z toho vidno, ako zdravo vtedy žili.

Rošády s panovníkmi tiež pobavia. Kto by to nevedel, tu sa dozvie, že prvým uhorským kráľom bol Arpád a Stalin bol Rus. Otec Maximilián Habsburský a jeho synovia Rudolf a Matej (niekedy nepochopiteľne nazývaný aj Matúšom; asi aj redaktorka sem-tam pri čítaní zaspala) vládli naraz a robili si stále napriek, lebo sa nevedeli dohodnúť, kedy má ktorý z nich kompetenciu rímsko-nemeckého cisára, ktorý je kedy uhorským a kedy českým kráľom.

Som zvedavá, či tento plytký paškvil, pardon, táto skvelá gotická (!) dráma, bude mať u nás úspech. Vydavateľstvo evidentne stavilo na lacnú, ale pôsobivú reklamu v súvislosti s uvedením Jakubiskovho filmu. Priznávam, som zaujatá, ale toto nebol len prešľap vydavateľstva, ale aj hrubé podcenenie intelektu, vzdelania a vkusu čitateľa. Pôsobivejšie by bolo odcitovať na záver nejakého klasika, ale budem parafrázovať len seba: V súvislosti s iným dielkom na túto tému som skonštatovala, že zločinnosť Alžbety Báthoryovej sa nezakladá na vraždení mladých dievčat, ale v mätení mysle slaboduchých autorov. A je to už nákazlivé.

Andrei Codrescu: Vládkyňa krvi. Ikar 2007, 384 s.

Písané pre časopis Knihy a spoločnosť – (nenahraditeľného) sprievodcu intelektuála svetom kníh. Upravené.