Ak sa budú prepisovať učebnice pre nejakú planétku, navrhujem, aby sa prepísali aj učebnice dejepisu. K takémuto návrhu ma vedú úplne nové historické fakty zo strhujúceho bestselleru o Alžbete Báthoryovej a jej súputníčke Anne Rosine Listiusovej. Moje sebatrýznenie čítaním piatich dielov historického románu Andreja Štiavnického nebolo bezúčelné: konečne som sa dopátrala pravdy! Presvedčili ma už aj edičné poznámky v závere každého dielu, ale keď autor verejne prezentoval svoje znalosti vo vášnivom rozhlasovom rozhovore (Slovenský rozhlas – Regina, Bratislavská panoráma, 22. 7. 2006), kde napriek zdeseným výkrikom redaktora podrobne opísal krvavé vyčíňanie Báthoryčky a kanibalistické orgie, rozhodnutie vo mne dozrelo: ako profesionálny historik musím žiadať o revíziu.
Autor vyzval historikov na súboj
Uvedomujem si, čo za žáner historický román je a celkom dobre viem aj to, čo je (historická) vedecká štúdia a čo literatúra faktu. Pri čítaní Alexandra Dumasa, sira Waltera Scotta, Roberta Merla, Joža Nižňánskeho či Jána Čajaka som si rozhodne nemyslela, že to, čo napísali, sa naozaj aj stalo. A to presne tak, ako to opísali. Lenže ani jeden z týchto autorov na každom možnom i nemožnom mieste neprízvukoval, že je to zaručená pravda a pozná ju len on.
Andrej Štiavnický tvrdí, že sa už vyše 25 rokov venuje štúdiu historických dokumentov, dobových prameňov a archívnych záznamov udalostí, ktoré sa odohrali na území bývalého Rakúska-Uhorska. Mimochodom, to sa sformovalo až v poslednej tretine 19. storočia, Štiavnický teda píše o Uhorskom kráľovstve. Vo svojich románoch sa vraj snaží (skrátený citát) „verne zachytávať krutú realitu života na prelome 16. a 17. storočia a zaplniť tak biele miesta v histórii, aby ich rôzni románopisci nemuseli pribásňovať na základe svojej fantázie a ľudových povier“. No a to, čo on už dávno vie, čaká ešte na niekoľko generácií historikov, aby to objavili po ňom a očistili od balastov, niekedy až nezmyselne vzdialených od historickej pravdy. Pokiaľ by autor nebol vyzval historikov na takýto pomyselný súboj, nikto by sa nad jeho planou grafomániou nepozastavil. Nuž ale výzva je výzva a aby sme v hanbe nezostali, pozrime sa na to trochu dôkladnejšie.
Krvavá story Alžbety Báthoryovej sa začala viac ako sto rokov po jej smrti
Alžbeta Báthoryová je jednou z mála žien našej histórie, ktorá sa dostala do Guinessovej knihy rekordov. Túto pofidérnu slávu si vyslúžila ako údajná najmasovejšia vrahyňa v dejinách ľudstva. Zrejme si onedlho vyslúži aj druhý zápis – v počte o nej napísaných prác, natočených umeleckých, dokumentárnych i pornografických filmov, death-metalových a iných hudobných diel a nespočetných obrazov.
Dáma, ktorá pochádzala z najbohatšieho sedmohradského rodu, sa ako 15-ročná vydala za syna uhorského palatína. František Nádasdy, slávny protiturecký bojovník, priniesol do manželstva obrovský majetok, a tak sa mladí manželia stali najbohatším párom v Uhorsku. Narodilo sa im najmenej päť detí, ale len jeden syn a dve dcéry sa dožili dospelosti. Roku 1604 Nádasdy zomrel a o šesť rokov nato palatín Juraj Thurzo Alžbetu bez súdu a obvinenia internoval na jej hrade v Čachticiach. Viedol síce proti nej vyšetrovanie, ale súd sa nikdy nekonal a jej internácia bola v príkrom rozpore s dobovými zákonmi. Krajina však vtedy mala oveľa väčšie problémy ako protiprávne konanie voči jednej žene, a tak celá kauza postupne zapadla do zabudnutia a ukončila sa v auguste 1614 smrťou Alžbety. Vyšetrovanie sa skončilo skôr, súčasne so zistením, že majetok už dávno rozdelila deťom, a tak ani v prípade „nota infidelitatis“, deliktu zrady, sa nedalo nič skonfiškovať.
Verejnosť musela čakať až do roku 1729, kým jezuita Ladislav Túróczy vo svojom cestopise po Uhorsku opísal istú „tragica historiu“ o krvilačnej grófke, ktorá sa kúpala v krvi. Je paradoxné, že v druhom vydaní diela (ešte za života Túróczyho) sa táto historka neobjavila, a ani v treťom. Báthoryová však mala smolu. Celú udalosť opísal Matej Bel vo IV. diele Notícií (1734 – 1735). Tu sa teda začala krvavá story.
Obeť nadšencov, vlastencov, antifeministov, komunistov, psychiatrov a zlých matematikov
Druhý dych chytila story v období romantizmu, keď sa stala atraktívnou pre beletristov a pozitivistických dejepiscov, väčšinou vlastivedných nadšencov. Ich zásluhou sa na svetlo sveta dostali zápisnice z vypočúvania svedkov. No a tak sa stalo, že nejaký matematicky zdatný jedinec spočítal obete v zápisniciach a pre istotu ich ešte vynásobil stomi. Nikomu neprekážalo, že sa hovorilo vždy len o tých istých ôsmich obetiach, ktoré zomreli za nejasných okolností a pravdepodobne počas neprítomnosti Báthoryovej.
Téma mohla poslúžiť mnohým: v čase prebúdzajúcich sa ženských hnutí ako dôvod, prečo sa ženy majú držať varechy a nie vstupovať do verejného života; vykreslenie maďarskej krvilačnice vraždiacej slovenské devy sa ujalo v argumentácii národniarov. Neskôr vystupovala vražedná grófka, kántriaca svoje poddané, ako predstaviteľka utláčajúcej a vykorisťovateľskej triedy v triednom boji. Nelenili ani doktori psychiatrie a na základe pomyselných dôkazov stanovili diagnózy, v skratke: Alžbeta Báthoryová trpela všetkými duševnými chorobami, ktoré sú známe a zrejme aj ďalšími, ktoré sa ešte len objavia. A keby len ona – celý jej rod! Škoda len, že pri paleopatologickej analýze kostrových pozostatkov jej strýka, poľského kráľa Štefana Báthoryho (nie Tomáša, ako píše Štiavnický), vedci nenašli žiadne známky syfilisu, ktorý mal byť príčinou degenerácie celého rodu.
Je 25 rokov dosť na to, aby si archivári konečne všimli usilovného bádateľa?
O Alžbete, jej manželovi a celom širokom príbuzenstve by sa dalo napísať mnohozväzkové dielo. Veď sa aj napísalo, ale pán spisovateľ pozná (podľa bibliografie uverejnenej na záver – zatiaľ – posledného románu) len dielka, ktoré vyšli v 19. storočí, počnúc Mednyánszkeho povesťami z roku 1826.Odignoroval takmer všetko, čo o Báthoryčke vyšlo za posledných, povedzme, 20 rokov v Maďarsku, ale najmä na Slovensku. Že by jazyková bariéra? Pochybujem, veď za 25 rokov bádania v archívoch mu musí byť (historická) maďarčina, latinčina a nemčina druhým materinským jazykom. Nehovoriac o paleografii, čítaní starých rukopisných textov. Hoci aj tu mám zvláštny pocit nejakej zrady, pretože v archívoch, ktoré pán spisovateľ uvádza ako zdroj svojich nespochybniteľných informácií, ho ako bádateľa nepoznajú (ani pod jeho vlastným menom).
Okrem niekoľkých mien v knihách nič historické nie je
Trochu ma mrzí, že autor ignoroval všetky práce historikov o danej dobe. Rozhodne nemohol mať v rukách ani všeobecne dostupný prvý diel Kroniky Slovenska, kde by si na stranách 216 – 263 mohol prečítať základné fakty o Uhorsku, o udalostiach, osobnostiach, dokonca aj o každodennom živote v dobe, o ktorej píše. Okrem niekoľkých mien totiž v jeho knihách nič historické nie je. Obvykle si každý obraz vystačí priamou rečou medzi dvoma, prípadne troma osobami, pričom nás autor aspoň jeden a pol strany drží v napätí, kým uhádneme, kto sa s kým rozpráva. A s akým pátosom! Takmer každá veta je zvolacia, len sem-tam sa nejaký nechápavý aktér deja niečo spýta. Témou rozhovoru je v prvých troch dieloch výlučne zločinnosť Báthoryovej a v ostatných dvoch to isté, len sa pridáva aj dedička jej zločinného diela, Anna Rosina Listiusová.
Winnetou alias Gróf Fábry
Moje podozrenie, že autor si úplne vystačí so svojou fantáziou, potvrdzujú historické nezmysly, ktorými sa všetky jeho romániky len tak hemžia. Niektoré časti sú ako vystrihnuté z románov Karla Maya, namiesto henryovky však majú aktéri Štiavnického románov automatické pištole, ktoré sú bez nabitia schopné zastreliť tucty súperov. Aj náročné stopovanie v snehu m
Tünde Lengyelová viac od autora »
Vaše reakcie [40]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Znásilňovanie histórie v ľúbivých pornoscénkach