Syndróm slovenského emigranta

Peter Pišťanek nedávno písal článok o Jacovi Pastoriusovi a o tom, že je to podľa neho umelec mierne precenený, ako už zvyknú byť precenení umelci, ktorí sa nechali nahovoriť na starý overený marketingový ťah – zomrieť mladý. Inteligentná, argumentmi podložená polemika, dobre napísaná, taká, na akú sa nezvyknú uraziť ani fanúšikovia pošpineného idolu, ale skôr to berú ako výzvu do diskusie.

A predsa sa niekto urazil a keby len to. Nejaký pán si v článku prečítal vetu, že ak Pišťanek hovorí o Pastoriusových albumoch, má tým na mysli oficiálne vydané kusy, nie čudné nemecké bootlegy, na akých si postavil existenciu istý emigrantský hochštapler. Zavolal až z Nemecka, že sa teda rozhodne našiel v bližšie nešpecifikovanej postave emigrantského hochštaplera a už aj nás bude žalovať o 100-tisíc ojro za urážku na cti. Ďalších asi 50-tisíc bude vymáhať za použitie fotografie, o ktorej si myslí, že má na ňu práva len a len on a potom ešte dáke drobné desiatky tisíc bude žiadať za nadpis Pastorius – niečo medzi Ježišom Kristom a Che Guevarom jazzu, pričom v tomto poslednom prípade už nešpecifikoval, čoho by sa žaloba týkala.
Proste regulárna diagnóza a keďže vieme, že s diagnózami sa hádať neoplatí, ale treba skôr pôsobiť preventívne, aby sa ich stav nezhoršoval, zmenili sme pre istotu fotografiu v článku a namiesto emigrantského hochštaplera ostali len nemecké bootlegy. Ten pán, ktorý sa ešte stále dobrovoľne hlásil k tomu, že prídomok emigrantský hochštapler musí určite patriť len a len jemu, v rámci reakcie prihodil ponuku ďalšej žaloby, tentoraz za slovo „bootleg“ a ešte aj žiadal verejné ospravedlnenie. Tu už sa, samozrejme, končí zhovievavosť aj s veľmi smutnými diagnózami, nech to ďalej už rieši jeho psychiater, komunikácia sa skončila. Nepíšem to však celé preto, aby ste sa aj vy zabavili nad veselou príhodou zo života redakcie.

Spomenul som si pri tom na vlastnú, pár rokov starú príhodu s Jurajom Kukurom. Písal som vtedy pre SME recenziu aktuálneho albumu Leonarda Cohena. Pre Cohena to bol hudobný návrat po dlhých rokoch, namiesto skladania pesničiek sedel kdesi v tibetskom kláštore, ako sa patrí na každého správneho bohatého Američana s tiahnucou sa krízou stredného veku. V tej recenzii som napísal, že namiesto samotného Cohena nám jeho piesne, žiaľ, priniesol len Juraj Kukura. Možno ste nezachytili (a v tom prípade máte veľké šťastie), Kukura nahral coververziu Cohenových najväčších hitov, navyše s preloženými textami, ktoré prekladala dramaturgička erotických relácií TV Nova. Podľa toho to aj vyzeralo, Cohen sprznený až na kosť, des a hrôza čo i len pomyslieť, že by som mal začuť znovu. V deň, keď vyšiel článok, volá mi zo SME vysmiata redaktorka kultúrnej rubriky. Ráno o deviatej vraj Kukura volal z Hamburgu a z celoredakčnej porady vytiahol k telefónu rovno šéfredaktora. Následne poslal do redakcie kópiu faxu, na ktorej mu údajne samotný Cohen píše, že vždy chcel počuť svoje piesne presne v takej verzii, ako to pán Nech brouka žít nahral, teda asi aj s českými textami. Predpokladám, že také faxy sa posielajú už ako súčasť odobrenia použitia autorských práv, ale Kukura okamžite žiadal, aby SME v tejto kauze uverejnilo vysvetlenie a ospravedlnenie. A keďže v SME vtedy vládol tiež podobný zhovievavý prístup ako pred pár dňami u nás, uverejnili Kukurovo stanovisko k celej veci, aj keď kópiu toho faxu formátu A4 nakoniec neuverejnili.

Čo okrem hlúpej márnomyseľnosti spája obe príhody? Sú to klasické prípady emigrantského syndrómu. Zvláštne, čo s človekom vie taká emigrácia spraviť. Niekto odišiel na Západ, potom sa vráti a čaká, že na tomto sprostom Slovensku padneme pred ním všetci na kolená. Keď nepadneme, beda nám, holote jednej, v komunistickom myslení uväznenej, výkvet svojho národa si nevážiacej. Dalo by sa sporiť o tom, či už v čase emigrácie tieto osoby netrpeli týmto druhom narcizmu, ale tak to asi nebude. Zatiaľ čo v 90. rokoch sa emigrantský syndróm pomerne často prejavoval u emigrantských celebrít, postupne táto nákaza celkom zľudovela a dnes si ju dopriavajú aj mnohí bežní Slováci a Slovenky.

Stačí ani nie rok au-pairkovania, utierania zadkov, alebo drhnutia riadu v špinavej kuchyni čínskeho bistra kdesi na Oxford Street a na kopu ľudí to zrazu sadne, vracajú sa aj s prejavmi syndrómu. Slovensko je pre nich nuda, hovno sa tu deje, v obchodoch sa nedá nič kúpiť, je tu strašne málo Pakistancov s koksom vždy nalinkovaným, málo černochov s údmi na tri lakte dlhokánskymi, nič tu nefunguje, v zime strašne fúka a najmä ľudia sú tu hlúpi, prízemní a závidia, nie ako tí rozkošní, milí a otvorení Angličania a Američania. Okrem toho slovenskí zamestnávatelia sú také vydry lakomé, že si dovolia niekomu s ročnou praxou v zahraničí ponúknuť prácu za priemernú slovenskú mzdu. Chápete? Jemu s takou praktickou znalosťou angličtiny! Za hajzlíky dostával 300 Sk za hodinu a teraz má robiť mesačne za 19 000 hrubého? Personalisti prijímajúci ľudí do väčších firiem na túto ľudovú verziu emigrantského syndrómu dávajú pozor a ťažko sa im diviť.

Čo to tam tým našincom na Západe robia? Vymývajú im mozgy, tí špinaví imperialisti? Nastavujú krivé zrkadlo ich rodisku? Pichajú im pocit vlastnej dôležitosti priamo do žíl? Netuším. Raz som bol na tri týždne v Amerike, vrátil som sa, niečo sa mi tam veľmi páčilo, niečo sa mi zasa viac páči tu. A ľudia všade na svete sú presne takí, akými sa človek obklopí. 

Ale čo ja malá slovenská duša môžem už len vedieť o skutočnom živote vo svete, v ktorom aj upratovačky majú vysokoškolské diplomy?