Viac paradajok do opery!

„Zlaté dobré časy, keď si ľudia nosili do opery paradajky a vajíčka,“ povzdychol si Juraj Malíček na redakčnej porade. Už neviem, o čom presne bola reč, ale táto veta by si zaslúžila vytesať do irídiovej platne.

Pamätám si na rozprávky z detstva. Klasický príklad: kráľ mal smutnú dcéru, povolaním bola tuším princezná, a nikto ju nevedel rozveseliť. Skúšali všetko – Uragán aj vtipy Ivana Vojteka, a nič nepomohlo. Princezná sa na celý svet furt len kabonila ako taký Fico na kameru. Tak sa kráľ rozhodol vypísať výberové konanie na toho, kto ju konečne rozosmeje. Podmienky boli jednoduché. Každý môže prísť a skúsiť. Kto uspeje, dostane polovicu trhovej hodnoty celého kráľovstva a môže sa s princeznou vyspať. Kto neuspeje, bude o hlavu kratší. Toľko si pamätám z mnohých rozprávok – neúspech sa trestá odobratím hlavy, a tak si každý veľmi dobre rozmyslí, či bude mrhať časom kráľovského dvora. Nikto nešťastníka nepoľutuje, že toľko roboty si si s tým dal, a to sprosté nevďačené publikum sa aj tak nesmeje. Len pekne sem polož krk, povedz hlave pá pá a šmyk.

Lenže rozprávky patria do histórie a Jurajov povzdych, žiaľ, tiež. Ak sa dnes človek vyberie na premiéru za účasti tvorcov trebárs do kina, ľudia po skončení bez váhania zatlieskajú aj najväčšej blbosti. Nič to, že polovica to nedokázala dopozerať, tí, čo ostali, si pôjdu od potlesku nechty odtrhnúť, aj keď ich brutálne bolia, lebo dovtedy si ich hodinu a pol od nudy obhrýzali. V televízii si zapnete estrádne gala typu Slávik alebo Aurel a tam banda precenených pop idolov na playback robí šou pre svojich ústavných kolegov v publiku. Pozeráte na to z domu a zasa raz sa cítite trápne za niekoho iného, ale len čo sa to skončí, ozve sa obrovský potlesk. Kolegovia sa navzájom podržali, to sa dá pochopiť, lenže bohužiaľ, toto sa deje všade. Žijeme v dobe a priestore, keď najnegatívnejšou možnou reakciou na niekoho prachmizerný výkon je nie celkom nadšený potlesk. Pri priemere sa už kričí bravó a ovácie po stojačky patria všetkým ostatným.

V krajine, kde každý každého pozná a nikto nevie, pre koho bude pracovať o pol roka, sa subjektívna kritika nenosí. Však síce to pokazil, ale aj tak ho pochválim, mňa to nič nestojí, jemu to spraví radosť a možno ešte budem čoskoro rád, ak mi to oplatí. Noviny namiesto kritík opisujú oficiálne promo materiály, už aj bežní ľudia používajú komplikované slovné obraty „nie celkom ideálne“ namiesto prostého „zlé“ a keď v rámci Superstar niekto celebrite vo finále povie, že spieva falošne ako divá sviňa, hneď dostane nálepku nemilosrdného arogantného a povýšeneckého kata. Lebo keď niekto dnes spieva falošne ako divá sviňa, treba povedať, že spieva svojsky a uveriteľne, aby sa to chlapča nešťastné nezložilo. A vždy, keď sa koná nejaká súťaž, nakoniec sa musí povedať, že porota to nemala jednoduché, pretože všetci boli úžasní.

Keby rozprávka o nešťastnej princeznej kopírovala dnešnú realitu, všetci rozosmievači by za svoju snahu dostali vopred zaplatené a po neúspešnom predstavení ďakovný a hlboko ospravedlňujúci dopis o tom, aké úžasné bolo ich číslo, ale žiaľ – nezapadlo do dramaturgického kontextu princezninej autistickej hlavy. Víťaza by nakoniec ešte všetci neúspešní ohovorili, že zaujal prvoplánovým humorom, k akému by sa oni v živote neznížili.

A tak sa dnes do divadla paradajky a vajíčka nenosia. Všetci, čo sa aspoň trošku snažili, sú odmenení a smolu majú naozaj dobrí, šikovní a nadpriemerní. Akú môžu mať radosť z potlesku, keď vidia, že rovnako sa tlieska aj niekomu, kto im nesiaha ani po päty? Nuž, asi žiadnu, ale aspoň môžu ísť hneď po predstavení spokojne domov.

Možno by to mohol byť prvý krok k pozdvihnutiu slovenskej kultúry – odlíšiť kvalitu od bahna a tlieskať len vtedy, keď je na to dôvod. Lenže to je ťažko, ak ste jediným úprimným divákom široko-ďaleko.