Jaco Pastorius – niečo medzi Ježišom Kristom a Che Guevarom jazzu

Keď koncom leta roku 1987 zomrel na následky zranení po konflikte s vyhadzovačom v newyorskom nočnom klube, nebolo nás tu veľa, ktorí sa to dozvedeli a ktorých by tá správa nejako zasiahla. Bol to dobrý a zaujímavý hudobník. Ostali po ňom tri sólové platne, kopa albumov so skupinou Weather Report a množstvo hudby, na ktorej sa podieľal ako spoluhráč.
Nie, Jaco Pastorius teraz nemá žiadne výročie. Narodil sa v decembri a zomrel v septembri. K tomuto textu ma inšpiroval asi miliónty pochybný bootleg s Pastoriovým vystúpením, ktorý sa mi dostal do ruky. Hrá tam s nejakými čudnými ľuďmi akúsi čudnú hudbu a má to aj hrozný zvuk. Prečo existuje toľko nekvalitných a zbytočných nahrávok Jaca Pastoria? Za tie roky sa z tohto ináč výnimočne skvelého hudobníka stal nemiestny kult. Pomohla tomu možno aj kniha Billa Milkowského, ktorá aj u nás vyšla v preklade pod názvom Jaco. Na kulte sa usiluje každý namastiť si vrecká. No ešte dôležitejší bol pre masu fakt, že len málo špičkových jazzmanov disponovalo takou fotogenickou tvárou.

Asi sa budem v očiach väčšiny jazzofilov rúhať, ale môj pohľad na Pastoria bol vždy veľmi triezvy, a dnes som dokonca presvedčený, že ide o najviac precenenú postavu v dejinách jazzu. Isteže, jeho hra bola fenomenálne technická, brilantná, virtuózna, ale keď dnes počúvam jeho nahrávky, pripadajú mi ako dielo autistického decka, takého, aké kedysi ukazovali v cirkuse, ako vedia z hlavy vyrátať odmocninu osemmiestnych čísel. Na jeho hraní mi chýba hĺbka a prežitok. Jaco Pastorius bol taký svižný, na prvé počutie zaujímavý a strhujúci, no monotónny basgitarový verklík.

Jeho štyri sólové albumy (mám ich všetky, samozrejme hovorím o oficiálnych vydaniach, nie o nemeckých bootlegoch) podľa mňa obsahujú zúfalo plochú a jednorozmernú hudbu. Pastorius bol podľa mňa (vplyvom svojej postupujúcej poruchy osobnosti) citovo sploštený a v jeho hudbe je to náramne cítiť. Je to dielo duševne chorého človeka. Nepohybuje sa odnikiaľ nikam, nemá vývoj ani štruktúru, je amorfné a dusivé ako piesok alebo hlina. Neponúka žiadnu katarziu. Asi ako maľby autistov.

Milujem Weather Report, ale zároveň nepatrím k ľuďom, pre ktorých by táto legendárna skupina a Jaco Pastorius znamenali jedno a to isté. Dobre, nahral s ňou najviac albumov zo všetkých basgitaristov, ktorí v nej kedy hrali, ale aj na mučidlách jacofilov budem vždy tvrdiť, že najlepšie šliapal Weather Report s Alphonsom Johnsonom – práve jeho bezpražcová basa pre mňa vždy predstavovala ideálnu rytmiku pre Zawinulov a Shorterov mystický zvuk. Johnsonov nasledovník Pastorius tam vniesol len prázdnu exhibíciu.

Iný velikán jazzovej basy, Stanley Clarke, kedysi povedal, že Pastorius bol preňho Sidom Viciousom jazzu. Zaživa možno. Takmer desať rokov po smrti sa však stal skôr niečím medzi Ježišom Kristom a Che Guevarom jazzu. Skrátka krásny mladý dlhovlasý mŕtvy muž. A toto ja nežeriem. Pre mňa taký Richard Bona je stokrát zaujímavejší hudobník, lebo má nielen „pastoriovskú“ fenomenálnu techniku, ale aj veľké srdce. Z tohto Kamerunčana pritom nikto nerobí najväčšieho jazzového génia galaxie. Pretože pravdepodobne zomrie starý a bohatý a nikdy nebude mať šancu stať sa krásnym mladým dlhovlasým mŕtvym mužom.

Áno, som pevne presvedčený, že práve Pastoriova príslušnosť ku klubu krásnych mladých dlhovlasých mŕtvych mužov (Ježiš Kristus, Sergej Jesenin, Che Guevara, James Dean, Jimi Hendrix, Jim Morrison, Brian Jones, John Lennon, Ian Curtis, Marek Brezovský, Daniel Tupý atď.) je podľa mňa najhlbšou a najvnútornejšou kvintesencou dnešného kultu „sv. Jaca“.

Na portáli T-Station si môžete vypočuť ukážky a stiahnuť dva albumy Jaca Pastoria: Word Of Mouth a Invitation [Live], oba po 349 Sk, alebo len jednotlivé skladby, každú za 39 Sk.