Obeť technologickej genocídy

Cez víkend som doma našiel disketu. 3,5-palcovú, samu samučkú v pevnej plastovej nádobe určenej pre ďalších deväť jej družiek. Starostlivé uschovanie znamená, že na nej musí byť niečo dôležité, niečo, čo som si na ňu nahral s presvedčením, že o to za žiadnych okolností nemôžem prísť, že keď bude svetu najhoršie, vytiahnem ju zo živluvzdornej škatuľky, vložím do mechaniky, sivý štuplík s cvaknutím vyskočí, vnútri sa odsunie ochranný kryt a magnetické koliesko vo vnútri vydá svoje drahocenné dáta, snáď až v objeme 1,44 megabajtu. Svet bude zachránený. Pobavený týmto nálezom a zvedavý, čože to bolo pre mňa pred pár rokmi také dôležité, vzal som ju k počítaču. Ale nebolo ju kam strčiť a v druhom počítači sa tiež nenašiel vhodný otvor. Keby bolo svetu najhoršie dnes, obsah disketin mu už záchranu neprinesie.

Zvláštna vec, ešte na úplnom konci minulého tisícročia sa mi diskety povaľovali všade, kupoval som si tašku a chcel som takú, čo bude mať praktický otvor akurát tak na dva kusy. Mal som ich plný stôl a v obchode som riešil, či kúpiť škatuľku lacných nounejmiek, alebo investovať aspoň do verbatimiek, nech tie dáta niečo vydržia. Diskety možno neboli stavané na to, aby spoľahlivo prežili svojho majiteľa, ale až teraz mi došlo, akú malú životnosť vlastne potrebovali. Taký úžasný vynález, a pritom medzi obdivným „Fíha, vy ste mi tie veci priniesli na diskete“ a karhavo-pohŕdavým „To nemyslíte vážne, že to nesiete na diskete“ prešlo strašne málo rokov. Možno desať, čo je naozaj veľmi málo na vec, ktorá bola v čase svojej najväčšej slávy považovaná za samozrejmú súčasť života v celom civilizovanom svete. Nešťastní tí, čo ešte v polovici 90. rokov kúpili akcie fabriky na výrobu diskiet. Karty už boli dávno rozdané, ale kto mohol tušiť, že to príde tak skoro? Našim rodičom diskety nič nehovorili a našim deťom už nebudú hovoriť vonkoncom nič. Vynález zlatého veku jednej jedinej generácie, tak je to s nimi. Človek sa narodí v roku 1977, keď je dieťa, ukážu mu niečo ako disketu v sci-fi z ďalekej budúcnosti a nemá ešte ani tridsať, a to isté už patrí do filmov pre pamätníkov. Keď ktosi bude zasa písať zovšeobecňujúci populárny návod na manipuláciu s ľuďmi jedného veku, nemusí vymýšľať žiadne generácie X a Y. Nech nás pokojne nazve generáciou diskiet, nikto si nás nepopletie, akurát kniha bude potrebovať predslov o tom, čo to disketa bola a ako sa používala.

Za hodinu premýšľania som neprišiel na žiadny iný prípad takého náhleho vymiznutia podobne rozšíreného a populárneho technologického druhu. Vinylové platne alebo magnetofónové pásky vývoj už tiež dávno prevalcoval, ale aj tak si našli svoje uplatnenie a spokojne prežívajú na periférii. Diskety ani len to nie, nebyť tohto úvodníka, nikto si na ne už ani nespomenie. Nikto ani z čistého retro rozmaru a v záchvate nostalgie nezavrhne USB kľúče a mailové prílohy, aby dal balíčku diskiet v spodnej zásuvke pocítiť, ako kedysi vládli svetu.
Predpokladám, že najbližšie si na diskety ľudia spomenú až pri ďalšom zatmení Slnka. Budú pozerať z okna kancelárie a vravieť: „Hmmm, pamätáte, keď bolo zatmenie tuším v deväťdesiatom ôsmom, mali sme tu také malé hranaté veci s okienkami a cez ne sa dalo na Slnko lepšie pozerať.“ Potom niekto mladší do toho neveriacky utrúsi: „To musel byť skvelý zamestnávateľ, že vám také veci zohnal, len aby ste mohli bezpečne pozorovať zatmenie.“ A všetci spoločne budú vraštiť čelá, slziť a ešte dva dni ich z toho budú bolieť oči.

Nájdenú disketu som nechal osamotenú v plastovom puzdre, len som ju položil na poličku tak, aby ju bolo vidno z diaľky. Teraz, keď už nie je užitočná, je z nej historický artefakt. Zhora sa pozerá na všetky mobily, nabíjačky, cédečká, dvd, prenosné harddisky, usb kľúče a iné veci, ktoré každodenne používam. Tíško im závidí a občas si len tak sama pre seba zatrpknuto zašomre: „Som zvedavá, koho z vás o pár rokov postavia sem ku mne.“